Ak by sme v histórii i prítomnosti slovenského death metalu chceli nájsť skupiny, ktoré sa oddali jeho na melodike postavenému subžánru, na pomyselnom oblúku načrtnutom od Trnavy až po Humenné a takisto mimo oblúka by sa nám rozsvietilo nemálo bodov a viaceré z nich by žiarili naozaj jasne. S rokom vzniku patria aj martinskí ANTARES k tým veteránom, ktorým sa podarilo vybudovať si vlastnú hudobnú tvár. Čo mám na mysli – pri počúvaní ich nahrávok sa nedeje to, že by mi okamžite na um prichádzali paralely k známym pojmom zo Škandinávie, Fínska, Grécka a podobne.

V podstate sa ANTARES podarilo to, že nie sú nejakí „slovenskí ..... (dosaďte si kapelu z tých svetových, ktoré formovali vývoj kovu smrti u nás)“, skôr sú sami sebou a navyše tak, že im to funguje, nedeje sa nič takého, že by výsledným dojmom bolo „o čosi sa iste snažia, ale je to také akési nedonosené“. Najneskôr na treťom albume „Mind Collectors“ z roku 2005 to bol kolektív, ktorý svoje hudobné vízie vedel dotiahnuť do konca na všeobecne potešiteľnej úrovni, skrátka prinajmenšom slušná muzika, a to bolo už sedemnásť rokov dozadu.

Štvrtý album vyšiel v roku 2011 a časom začalo byť okolo ANTARES potichšie až veľmi ticho, trúfam si tipovať, že za tým bola klasika – roky pribúdajú, priority sa menia, treba sa začať starať hlavne o iné veci ako o hudbu, ktorá pri tomto žánri a v tomto regióne nedopadá výnosnejšie než ako hodnotný, na čas i prostriedky náročný koníček. Pred pár rokmi si členovia možno povedali, že dôležité profesijné, rodinné i iné záležitosti už majú na poriadku a je zase čas na nejakú novú hudbu. Možno to celkom tak nebolo, v každom prípade je fajn, že od 1. decembra je na svete nový album, nazvaný jednoducho a výstižne „V“.

Desať nových skladieb poteší milovníka žánrovej čistoty, keďže ide o plnokrvný melodeath bez úkrokov smerom do heavy, black či core končín, z tohto pohľadu proste klasická škola. A poteší aj milovníka aranžérskej vypracovanosti, zručného komponovania, vyspelej hry talentovaných hudobníkov a bohatstva nálad, ktoré sa, nezriedka kontrastne, vystriedajú v rámci jednej skladby. Sympatické je, že pri celej tej náladovosti, náladotvorbe a hre s atmosférami je „V“ ako celok skôr nárez, neraz poriadne tlačiaci na pílu, aj s využitím výbušných pasáží na podklade náklepových bicích. Album sa hrá s vrstvením harmónií a gitarových vyhrávok, poslucháč natrafí na mnohé neraz drobné, ale svieže a vydarené nápady, ktoré vďaka ostrejšie rezanému, silovému a hutnému zvuku netreba namáhavo hľadať.

Skladby pracujú so symbiózou vášnivých, explozívnych, ale aj voľnejších, melancholickejších, ako keby premýšľavých pasáží a útočné, dravé úseky prechádzajú do monumentálne burácajúcich či drámou nabitých momentov. Sú živé, jednostaj sa v nich deje niečo nové a pestrosť jednotlivostí svojsky prispieva do kompaktnosti celku. Oproti starým časom vymizli klávesy, o to viac sa ale hrajú gitary. Orchestrácie, ľahké akustické zjemnenia, skrátka všetko, čo melodický, ale divoký, vášnivý a vo svojej podstate extrémny metal osvieži. „V“ je celkovo nadpriemerný kus hudby a ešte vyššie ho ťahajú pasáže, ktoré dokážu vyslovene strhnúť.

Rovnako je na úrovni vokálna stránka, využívajúca hlbšie i revané deathmetalové polohy, občasné zakrákanie, recitatív a niekoľko veršov je zaspievaných melodicky, pričom aspoň raz mi to zľahka pripomenulo LUNATIC GODS, možno to je lokálnym hudobným cítením, ktovie. Novinkou oproti predošlej tvorbe je, že až na titulnú skladbu v angličtine sa spieva v slovenčine. Ale je to death metal a tak by sa väčšinou hodilo prečítať si texty. A sem bude smerovať jediná väčšia kritika, ktorú tu viem dodať. Nie k textom ako takým, podľa toho, čo sa mi z bookletu podarilo vyčítať predtým, než som ho „mrzko vraviac“ zasunul späť do plastu, ide o texty napísané slušne, skôr voľne než veršovane, zaoberajúce sa prevažne neradostným dojmom z toho, ako človek pozemský súčasný spracováva realitu a reaguje na ňu. Podarilo sa mi rozlúštiť pár textov, ďalej som to vzdal, a rozšifrovanie obsadenia bolo tiež zážitok. Rozhodne nemám v rodnom liste na mieste priezviska napísané Hrebenda, Wonder či Bocelli, skôr naopak, ale v booklete skrátka forma porazila obsah, miestami na hlavu a je to škoda. Grafika celkovo pekná, aj farebne, ani to nie je prvoplánovo drsnometalové, kombinácia farby pozadia a písma je však peklo. Odhliadnuc od toho sa mi album páči a aprílový koncert u nás bude iste fajn.