Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Čo majú trutnovskí thrasheri nového od „About Us Without Us“ spred troch rokov? Predovšetkým zmenili polovicu zostavy a vydali nový album. „Digitotality“ už nahrávala nová rytmická sekcia, basgitarista Aleš účinkuje aj v česko-amerických FINAL FLAG, bubeník Tomáš v OKULT a PIT FULL DEATH, kde by malo ísť o death, resp. thrash/death metal. Ak sa táto zmena na hudbe a zvuku kapely nejako odzrkadlila, tak jedine k ešte lepšiemu.
V porovnaní s minulým albumom časový rozsah narástol o sedem minút, počet skladieb poklesol o jednu, dá sa teda povedať, že hudobníci sa rozhodli vyjadriť o čosi kvetnatejšie a tak v predposlednej inštrumentálke „Oumuamua“ (pred pár rokmi Slnečnou sústavou odniekiaľ z neznáma šikmo preletelo zvláštne podlhovasté kozmické teleso, podozrievané aj z toho, že by nemuselo byť len nejakým ďalším asteroidom, ale už je to jedno, je ďaleko) prekračujú deväť minút a záverečná vec má štedrých osem. Napriek tomu je jedna aj druhá veľmi metalového rázu, prvá uprednostňuje stredné dôrazné tempo a pôsobivé harmónie, nechýba „vesmírna“ melodická pasáž, ktorá na pár sekúnd pripomenie dokonca HAWKWIND, druhá je v zásade nárez s atmosférou a inštrumentálnym zakončením.
Celkovo EXORCIZPHOBIA rozvíjajú svoj thrash metal amerického štýlu 80. až 90. rokov, obohatený o prvky crossoveru či HC. Patrí sa uviesť, že české kvarteto má tento žáner zmáknutý na úrovni krajiny pôvodu, toto nie je žiadna upachtená kópia či neohrabaná napodobnenina. Naopak je to v pohode liga starých majstrov, nad ktorými po zvukovej stránke hádam aj víťazí, znenie z vychyteného Davosu je vskutku vydarené, výrazné, nabrúsené a plné. Veľmi energická a chytľavá hudba, ktorá vie v pravý čas agresívne zaútočiť i melodicky odľahčiť, síce tentokrát na mnohých miestach vyznieva až ako pocta starým ANTHRAX, nech už ide o spev alebo komponovanie a údernú melodickosť, ale je pravda, že ak by s týmito kusmi prišli newyorskí titani, boli by chválení a tak si pochvalu zaslúžia aj v Trutnove.
Občas mi pri počúvaní „Digitotality“ prídu na um aj spolky ako HEATHEN a celkovo treba oceniť variabilnosť materiálu, vyslovene výpraskové pasáže kapele idú takisto ako ich skĺbenie s náladovými vyhrávkami. Texty idú v línii starej školy, komentujú prevažne spoločnosť, myslenie, chamtivosť, stádovitosť a neistotu či pocit „sme ovládaní“, občas to vyznie ako klišé „ok, máme problém, po x-tý krát sme o ňom hnevlivo pohovorili, čo ďalej?“, inde zase „tu je to ako zbierka šokujúcich odhalení zo sociálnych sietí“, ale koľko ľudí, toľko pohľadov na vec. S textovým obsahom ide ruka v ruke pekne vypracovaný dystopicko-futuristický obal, vydarený aj s citom pre využitie na metalové ošatenie.
1. Desires of the Flesh
2. Corporate Dance
3. Digitotality
4. Profit at All Cost
5. Correct Opinions
6. Ancient Deception
7. Oumuamua
8. Perception Is the Key
Diskografie
Neurosis Unbound (2026) Spiritual Exodus (2023) Live at 007 (živák) (2022) Friend of Lunacy (EP) (2021) Digitotality (2020) About Us Without Us (2018) Exorcizphobia / Catastrofy / Kaar (split) (2016) Lahar / Exorcizphobia (split) (2013) Something Is Wrong (2012) Remains of Early Years (živák) (2009) Disease Inside (EP) (2009)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2020 Vydavatel: Support Underground Stopáž: 42:23
Nejdřív jsem byl skeptický, ale INTERPOL si mě znovu získali. Jasně, energii a hitovost prvních alb už nečekejte, přesto si kapela zachovává ono neuchopitelné kouzlo, které poznáte na sto honů. Intimní, hladivá a překvapivě podmanivá deska.
Táto kapela už tuším viac púta svojou vyšinutou HR politikou ako hudbou. Toto je vážne slabotka. Plytčina bez nápadov. Wow, máte výborného bubeníka! A čo ďalej?
Jsou nahrávky spadající do šuplíku atmosférický black metal, které vás při poslechu neotravují, příjemně tečou jedním uchem dovnitř a druhým ven a chvílemi mají blíže k ambientu. Opravdu velmi pěkná hudba na pozadí, ale co jsem to vlastně poslouchal?
Svět hoří, asfalt měkne a čtyřka z Oklahomy k tomu dodává soundtrack. Další porce sonické beznaděje od kapely, která dokáže proměnit lidskou úzkost v překvapivě návykovou formu.
Bergenská smečka zjednodušila projev směrem k studenému, agresivnímu meloblacku, který mgłavě připomene tvorbu jistých kontroverzních Poláků. A ono to funguje. Čitelný, přístupný, dynamický materiál působí přiměřeně epicky i bez větší orchestrální pompy.
Výživná směs žánrů, mathrockový základ, melodie, emo nálady i post hardcore útočnost. Neposedná rytmika žene skladby do neustálých změn a výrazný ženský vokál umí být přirozeně zpěvný, ale též vyhroceně útočný. Alternativa v tom dobrém slova smyslu.
Francúzsky black metal bol vždy trochu „iný“, a MOURIR tento stereotyp potvrdzujú. Za valivým, pomalým tokom disonantného čierneho kovu, zamračenom ako pán na obale dosky, sa skrýva prekvapivá dávka melódií. Na ploche 40 minút sa tento kontrast neopočúva.