V podstate vážne myslím to, že o CANNIBAL CORPSE som už napísal v zásade všetko čo sa dalo a museli by sa vyslovene „pokaziť“, aby som na ich adresu vymyslel niečo nového a trefného. O niečo také ani nestojím, dobre je ako je. Recenziu na „Violence Unimagined“ by som mohol lacno natiahnuť tým, ako je na tom pätnásta (!) radovka kanibalov v porovnaní s tam tým oným najnovším od SIX FEET UNDER, ale načo, obe kapely sú oddávna rozdielne entity a odhadujem, že medzi deathmetalovou omladinou sú takí, ktorí ani nevedia, že v CC bol pred Fisherom na poste frontmana aj niekto iný. (V horšom prípade sú zákonodarcovia death metalu pre nich spolkom nezaujímavým, zastaraným a podobne.)

Konštatujem, že „deathmetaloví MOTÖRHEAD“ (patrí sa spomenúť, že aj dávni spoluzakladatelia subžánru „brutal“) „TO“ zase dokázali. Počuteľne bez väčšej námahy či toho, aby sa do veci nútili. „Violence Unimagined“ je jednak „starý dobrý CC“, druhak je to s prehľadom vydarený album výrazne viac než len do počtu či na splnenie záväzku voči firme, a navyše sa kapela ešte stále vyvíja. V podstate len veľmi zľahka a „v medziach zákona“ – aby to za každých okolností bol „kanibalský“ death metal alias súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Jedenásť skladieb na 43 minútach, a každú z nich si viem predstaviť hranú naživo. Samozrejme, že povinnej „Hammer Smashed Face“ a ďalších nesmrteľných klasík sa CC nezbavia, ale novinka má na to, aby svet obišla na turné. Skladby sú chytľavé, kopú ako sa patrí, nezabudlo sa na hrozivú atmosféru, dôraz a agresivitu.

Jednoducho CANNIBAL CORPSE, opäť s pár inováciami. Povedal by som, že oproti „Red Before Black“ sa čiastočne upustilo od zánovného thrashového feelingu vo zvuku i v gitarách. Netuším, či je to aj tým, že k štvorici Webster, Barret, Mazurkiewicz a Fisher pribudol na uvoľnený post druhej gitary mág Erik Rutan, ale svoj diel na situácii by mať mohol, má tu hneď tri vlastné autorské kusy, ku ktorým prispel aj ako textár. Jeho štýl hry a kompozície na albume počuť a je to jedine pre dobro veci, CC ešte stále neznejú ako stagnujúca kapela. Prekvapí – nie nepríjemne – veľa stredných a pomalších atmosférických úsekov. Keď deathmetalové spolky začali okolo roku 1994 s prístupom „a šak nemusíme toľko tlačiť na pílu“, mnohé sa ním odrovnali, prestal to totiž byť kov smrti. Tuto však noha na brzde drví a pridáva na dramatickosti.

K výborným gitarám a sólam sa patrí pochváliť Alexovu basu a Corpsegrinderove vokály. On nikdy nebol nejaký chrlič s dôrazom na v prvom rade extrémnosť, ale tu už mu niekedy rozumiete tak, že ani nemusíte hľadať texty. Pokiaľ ide o bicie, bubeníkom tejto kapely je skrátka Paul a osobne mi úplne vyhovuje jeho štýl, aj ten totiž z CC urobil to, pre čo mám túto legendu stále rád. Ako som už spomenul, zvuk je deathmetalovejší než minule – alebo sa mi v hlave usadil ten z „Red...“. Povinnosťou je obal, o ktorý sa stará Vince Locke a vieme, ako je to u CC – „namaľuj niečo dobre krvavé a choré, pokojne nech je to aj v podstate chujovina, ale hlavne aby nám to scenzurovali“. A všetko dokopy tu docvaklo presne, ako fanúšik mám až chuť poďakovať, že si gurmáni zo záhrobia ešte stále dajú takto záležať.