Indonézia bola vyše tristo rokov holandskou kolóniou a aktuálne, ako sa zdá, naťahuje ruky po BDM bandách z krajiny veterných mlynov, tulipánov, drevákov a podobného sortimentu. Minule jakartskí Brutal Mind pustili do sveta DISAVOWED, teraz ARSEBREED, obe kapely prichádzajú s novými albumami po 13, resp. 15 rokoch, náhoda? A poďme ďalej, k zostave. Daniel van der Broek (basgitara), Marco Pranger (gitary), Robbe K (vokály), Joel Sta (vokály) sú členovia DISAVOWED, terajší či bývalí, „kam až to siaha?!“ Bicie na novinku nahral Romain Goulon, teda na mnohých miestach pôsobiaca kapacita extrémne metalového bubnovania. (Z jeho najnovších hosťovských prác môžem dať do pozornosti napríklad debut slovinských MEPHISTOPHELIAN.) A Joel má v zátvorke aj „ex-PYAEMIA“, čo myslíte, ako bude?

Povedal by som, že výborne. Desať skladieb za pol hodiny a extratriedny brutálny death metal. Ak si ešte pamätáte prvotinu „Munching The Rotten“ (2005, Neurotic Records), ARSEBREED nadviazali na prístup k žánru, aký zaujali tam. Pochopiteľne sú v ňom o kus ďalej, hráčsky, skladateľsky i zvukovo. Mohlo by sa tu vnucovať prirovnanie k DISAVOWED, ale „Butoh“ nie je „B-stranou“ albumu „Revocation Of The Fallen“. Ten je svojím spôsobom technicky rozviatejší, aranžérsky košatejší a atmosférickejší. Viac na ňom počuť odkaz iných starých klasikov. Tam, kde súčasní DISAVOWED strúhajú poklonu „kanibalom“, si ARSEBREED spomínajú na to, ako sa dusilo na Long Islande. (Podobne ako kedysi PYAEMIA, spiaci možno už aj spánkom večným.) „Butoh“ je samozrejme technicky vypracovaná, ale hlavne natlakovaná a priamočiara nálož viac o brutálnej podstate subžánru, sofistikované drvenie bez väčších šancí na vydýchnutie. Náklepové tempá so šťavnatými riffmi, zvoniacou basou, nenápadnými, ale funkčnými gitarovými „ozdobami“ a monštruóznym duelom dvoch zverských vokálov, growlu a „výlevky“. Nemilosrdné, zároveň živé a temným vyznením trochu pripomínajúce ponuré barbarské začiatky DEEDS OF FLESH. Výborný príklad čistého, vyzretého a zároveň ničivého BDM. (Ktorému podľa toho, čo v záverečnej „Insanity“ zaznie cca od 1:20, nie je cudzí ani občasný úlet k hudobnému srandovaniu.)