Spomínať v súvislosti s pražskými PERFECITIZEN experimentom a moderne naklonených grind/deathových zúrivcov ALIENATION MENTAL je v roku 2020 možno už nosením dreva do lesa. Alebo aj nie, AM boli pozoruhodným zjavom nielen na domácej extrémnej scéne. Už na prvotine „Kopferkingel“ bolo počuť, že táto kapela na to ide zľahka „inak“, prišla s technickým výbuchom úplne besniacej energie vo vysokých obrátkach. Časom do tohto základu prenikali rôzne groove a industriálne postupy, až sa skupina sama otitulovala ako „nu-machine grind“. Ťažko sa to popisuje, ale na tvorbu od prvého albumu „Ball Spouter“ až po koniec diskografie označenie sedí.

Chuť experimentovať nebola prijímaná vždy jednoznačne kladne, pre fanúšikov klasického podania grind coru či death/grindu boli „modernizujúce“ postupy neraz priveľkým sústom. Keď však z popola ALIENATION MENTAL povstali v roku 2011 PERFECITIZEN, vtedy už len v trojčlennej zostave a s iným vokalistom, rozhodli sa naďalej držať niekoľkých základných princípov: besniacej energie, frenetických temp, toho najkrutejšieho z drvenia i smrtnenia, ale technicky podaného, a popri tom chuti nebáť sa vykročiť mimo limity stanovené zvoleným žánrom.

Debut „Through“ z roku 2013 je pri všetkej svojej neortodoxnosti hlavne svojsky podaným brutálnym a technickým nárezom, prepracovaným a zároveň živelne výbušným, v ktorom maniakálne revúce i growlujúce vokály prinášajú príbehy na báze sci-fi, dystopických fantázií i ponorov do spirituality. Dva roky na to s albumom „Corten“ ukázali, že so svojou hudobnou tvárou to myslia vážne. Extrémne, ale do budúcnosti vždy aj s nejakým tým vývojom a odvahou skúsiť niečo iné, až také iné, že to chce odvážneho skladateľa a otvoreného fanúšika. Tretí album „Humanipulation“ z leta tohto roku je prirodzeným výsledkom takéhoto tvorivého procesu.

S hudbou, akú PERFECITIZEN ponúkajú, by boli na špičke extrémnej scény v hociktorej krajine, od „metalovej divočiny“ až po „metalovú veľmoc“. Tá česká vo svete urobila dieru hlavne s grind corom, kam možno pražskú v súčasnosti štvorku bez váhania zaradiť aj napriek silnému podielu technicky sofistikovaného BDM a postupov, ktoré okolo metalu často ani nešli. Novinka obsahuje osem skladieb za pol hodiny, pri ich počúvaní budete mať pocit, že ste sa v superrýchliku prehnali dobre známou divokou krajinou, ale periférnym pohľadom ako by ste v nej každú chvíľu zazreli niečo, o čom si nie ste istí, že to tam naozaj bolo.

A ak tam aj bolo, ako sa to tam ocitlo a čo to tam, dočerta, hľadalo? Každopádne, bolo to zaujímavé a treba to preskúmať bližšie. Na albume sa totiž deje vynikajúci blastujúci technicky vybrúsený a skladateľsky zaujímavý, netuctový grind/death so skvelými riffmi, strhujúcimi súbojmi harmónií i ich opakov, melódií (!) i neľútostne, nasekaných partov a brutálnych vokálov od hrdelných a výlevkových hĺbok po psychotický rev a jačanie. Potom ale príde pasáž, v ktorej sa k mikrofónu dostane hosťujúca speváčka a vynorí sa psychedelická nálada, akú si pamätáte z 80. rokov, keď ste na „Into The Pandemonium“ začuli Claudiu-Mariu Mokri.

Popri vokalistovi Honzovi sa na albume vyblázni niekoľko zboristov a ani nepátram po tom, ktorý môže za to, že pasáž „ako z grunge“ je naozaj grunge, ani po tom, kto v jednej skladbe rapuje a podobne. Po tomto už nejaké jazzové hudobné momenty ani funky nálady či pasáže, pri ktorých by si možno aj Mike Patton povedal „škoda, že som na to neprišiel sám“, neprekvapia. Hudba extrémna, divoká, zároveň však psycho a futuristická podobne ako príbeh, ktorý album v ôsmich kapitolách rozpráva. Vedecká fikcia? Dystopia? Vízia možnej budúcnosti, stvorenie dokonalého občana za pomoci manipulácií s genetikou, psychikou, informáciami, vytvárania ilúzie, s ktorou sa treba stotožniť ako s realitou? Ktovie, v každom prípade materiál na zamyslenie, vhodne dopĺňajúci odvážne a zároveň vydarené hudobné dielo.