Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mám pocit, že THE GREAT OLD ONES patria aj v rámci žánru medzi menej známe telesá a svojou tvorbou dlhodobo dokazujú, že sa v black metale ešte zďaleka všetko nevyčerpalo. Cthulhu mytológia je síce veľmi prevarená, ale prístup akým ju stvárňujú a prezentujú, je ojedinelý a dovolím si povedať, že aj veľmi originálny. Už „EOD: A Tale Of Dark Legacy“ bol vydarený album kombinujúci masívnu zvukovú stenu s atmosférizujúcimi prvkami. „Cosmicism“ tento koncept posúva na ešte vyššiu úroveň pod hlavičkou „Lovecraftian Black Metal“, ktorú určite nebudem rozporovať.
O spájanie melodiky, bezbrehej hudobnej brutality a kontrastujúcich kúskov jemnejších motívov sa snaží kde kto, ale je viac než dosť pokusov, ktoré končia v prepadlisku času. Naopak, zdarným príkladom by v tomto smere boli WOLVES IN THE THRONE ROOM, ku ktorým by som THE GREAT OLD ONES vzdialene prirovnal. Obe kapelu idú na to v jadre podobným spôsobom, používajú však iné výrazové prostriedky.
„Cosmicism“ je mimo akustický úvod vo svojej podstate veľmi brutálny album. V „The Omniscient“ sa pred vás postaví mohutná hradba gitár plná chápadiel rôznych vyhrávok rútiaca sa na vás najvyššou možnou rýchlosťou vzbudzujúc pocity malosti a bezvýznamnosti. Tento prístup definuje mytologický koncept šialených božstiev z inej dimenzie, ktorých existenciu smrteľník nie je schopný svojou obmedzenou kapacitou poňať.
Okolo takto budovaného pevného základu sú kopomonované rôzne detaily, bohato vrstvené riffy, melodizujúce prvky a sóla. Ten neustály pocit niečoho veľkého vo zvuku rozprestrenom do multidimenzionálneho priestoru s dominantným kovovým chladom je znepokojivý. THE GREAT OLD ONES pracujú skôr s dlhšiou stopážou, čo vôbec nie je na škodu, stále sú schopní zasypať vás originálnymi motívmi, pričom niektoré sú hrubé a neotesané a niektoré prekvapivo jemné - takým je napríklad dvojité sólo „A Thousand Young“ na pozadí tepajúcej rytmiky a eklektickým záverom, ktorý vás nemá problém v posledných piatich minútach hneď viackrát rozsekať.
Pestrosť nahrávky dokazuje aj „Dreams Of The Nuclear Chaos“, kde sa pracuje s najvýraznejšou sadou krkolomných riffov a „Nyarlathotep“, ktorá je epickým, ťažkotonážnym záverom vydareného albumu. Produkčne a zvukovo ide tiež o mimoriadne vydarený celok, ktorý je veľmi bohato navrstvený a neustále pracuje s mnohorozmernými kompozičnými prístupmi. Spojenie extrému a veľmi sofistikovaných štruktúr je jedným z najsilnejších vlastností albumu. Pritom sa však darí jasne definovať všetky nástroje vrátane pôsobivých basových liniek a synergicky zapracovaného vokálu, aj keď „Cosmicism“ pôsobí vo výsledku veľmi organicky a inštrumentálne.
THE GREAT OLD ONES majú svoj osobitý charakter a s každým albumom doteraz rástli. Záverom musím pochváliť aj veľmi podarenú grafickú štylizáciu a prepracovanosť fyzických materiálov, ktoré sú hlavne ako LP lahôdkou aj pre oči. „Cosmicism“ tak ako komplexný celok predstavuje delikátne spojenie extrémneho blackmetalu a temnej kozmológie v sofistikovaných kompozičných štruktúrach, pričom je originálnym prínosom na poli extrémnej hudby a zároveň jedným z najlepších albumov minulého roka. Rovnako si trúfam povedať, že jeho rezonancia v čase bude ešte dlho veľmi silná.
THE GREAT OLD ONES majú svoj osobitý charakter a s každým albumom až doteraz rástli. „Cosmicism“ prezentuje delikátne spojenie extrémneho black metalu a temnej kozmológie v sofistikovaných kompozičných štruktúrach, pričom je originálnym prínosom na poli extrémnej hudby a jedným z najlepších albumov minulého roka.
9,5 / 10
Skladby
1. Cosmic Depths
2. The Omniscient
3. Of Dementia
4. Lost Carcosa
5. A Thousand Young
6. Dreams of the Nuclear Chaos
7. Nyarlathotep
Diskografie
Cosmicism (2019) EOD: A Tale of Dark Legacy (2017) Teke-li (2014) Al Azif (2012)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2019 Vydavatel: Season Of Mist Stopáž: 50:04
Kolegové a krajané dánských THORIUM si drhnou své a na rozdíl od zmíněných THORIUM jsou ve své melodické, thrashem i heavy klasikou načichlé a severskou aurou prostoupené deathové poloze doma. Nic převratného, zřejmě hlavně dávka nostalgie pro pamětníky.
Pejsek s kočičkou pek... tedy, spíše Gabriele Gramaglia pekl dort. "A co do něj přidal?" Drtivé OSDM riffy, technický death metal, výrazné melodie, obrovskou porci atmosféry a kromě hlubokého growlu občas i čistý zpěv. "No a nebude nám z toho blbě?" Ne.
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.