BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Od poslednej nahrávky OBLITERATE ubehlo šesť rokov, ale dajme tomu, že radšej menej často a nech to stojí za to, než každé dva roky z povinnosti „vydodávať“ nahrávky, ktoré dokopy nemajú čím zaujať. Nakoniec, šesť rokov starý album „Superboring“ nastavil latku vysoko a prekonať ho by bolo výzvou aj pre kapelu, ktorá má na také niečo o dosť viac času. Dvaja hlavní ťahúni majú vek, v ktorom sa okrem hudby nemusíte starať dokopy o nič iné, dosť dlho za sebou, a to je Marcel navyše už pár rokov skôr v pozícii „čestného člena“ a „otca zakladateľa“, jediného, ktorý tu zostal od začiatkov v roku 1992.
O jeho bubenícke umenie však ani na tejto nahrávke ochudobnení nie sme, naopak práve ono OBLITERATE robí tým, čím sú, napriek tomu, že hlavný skladateľ a hudobnícky bádateľ Ivan ku grind coru pristupuje predsa len odlišným štýlom než to bolo v časoch „hudba je naša, všetko robí Tomako!“ Od klasického grindu s istými metalovými vplyvmi sa skupina odvtedy posunula k modernejšiemu, variabilnejšiemu, možno zľahka progresívnejšiemu „drveniu“, viac sa otvorila experimentovaniu, atmosférickosti a tu a tam siaha aj po „polámanejšom“ riffovaní. Viac techniky, skladateľskej rafinovanosti, ale bez straty energie, útočnosti a extrémnosti.
Tento popis vcelku vystihuje nový päťskladbový materiál z októbra tohto roku. Pokiaľ ide o experimentovanie a čerpanie aj zo štýlov mimo tvrdej hudby, oproti „Superboring“ je tu týchto vecí menej, „Universe, Milk, Structures“ ide viac k podstate a OBLITERATE sú tu v prvom rade dravou, surovou svorkou hrajúcou prepracovaný grind, ktorý nezamrzol niekde v roku 1992 a mapuje vývoj žánru až dodnes. Zároveň čerpá aj z technického, možno zľahka progresívnejšieho ladeného metalu a podobných žánrov. Titulná skladba zaujme sofistikovanými gitarovými linkami (tie, pravdaže, hrajú prím aj inde), pôsobivými harmóniami, a na nahrávke nie je núdza ani o melodické momenty, na ktoré netreba čakať, kým na rad príde sólo.
Veľmi dobre tu spolu fungujú na jednej strane útočnosť, divokosť, energia, skrátka náklepy, drvenie, valcovanie, hutné gitary, výborne znejúca basa, „vymaznaná“ hra bicích a drsné Gabiho vokály, growly aj revané polohy, ku ktorým nemožno mať veľa výhrad, možno citeľne slovenské podanie angličtiny v skôr na zrozumiteľnosti vokálu postavených momentoch. Stáva sa to všade po svete u skupín, ktorých materčinou nie je angličtina, ale tak nejako tušia, že s rodnou rečou to zďaleka nemusí byť také terno, ako to kadekto sugeruje. Môže sa to podariť – ABORTION – si tým určite neuškodili –, ale nemusí. Alebo takto – je to grind core, nie niečo „pagan“ a „folk“, kde je materčina významným faktorom autenticity, ani širokej metal-core-punk verejnosti prístupný metal (CATASTROFY, ČAD), proste „speak English or die“ a bude to v pohode.
Na druhej strane tu máme atmosféru, ktorá sa nestráca ani v grindujúcich položkách (všetky s anglickými názvami), ale špeciálnu dávku tej ťaživej, ponurej a zlovestnej prinesú hlavne dva menej tradičné kusy. V prvom rade vyše sedemmninútový mrazivý opus „Hnedá“, ťažká, pomalá, drviaca záležitosť postavená v podstate na jednom motíve. Tú považujem za výborný príspevok k dnes takým hlasným výzvam do boja proti tzv. „tolerantnému metalu“. Áno, na kovový žáner sa už namotalo dosť kadejakých kravín, potrebu cítiť sa urazene má dnes fakt kadekto, tak nech sa páči, tu sa môže od zlosti aj šľahnúť o zem, ale nie každému sa chce priposrane pindať o povinnosti pokloniť sa „inému názoru“. (Tu sa ten text po slovensky hodí, „alternatíva“ cudzími jazykmi veľmi nevládne).
Nahrávku ukončí inštrumentálka s názvom „Červená“, možno len hádať, čím je inšpirovaná, text nemá, je to v zásade akustická náladovka s chladnou, bezcitnou atmosférou mrazom skutej krajiny posiatej pracovnými tábormi, za ktorými sú polia hrobov označených kolmi s pribitými viečkami od konzerv s vyrazenými číslami a na to všetko ľahostajne hľadí zubaté slnko. Aspoň ja mám taký dojem a aj mi to v rámci „programu“ príde takrečeno „farebne vyvážené“. Celkovo sa mi novinka páči, žiadna nuda ani rutina, zvukovo je takisto vydarená. Ak na čosi ďalšie nebude zase treba čakať niekoľko rokov, bude to fajn.
OBLITERATE sa po šiestich rokoch vracajú „len“ s EP, ale ja osobne som si počkal rád.
8 / 10
Marcel Malega
- bicie
Stu Ragančík
- basgitara
Gabriel Kunay
- vokály
Ivan Babilonský
- gitary
1. Universe, Milk, Structures
2. Bio-idiot
3. Hnedá
4. NO!
5. Červená
Universe, Milk, Structures (2018)
Superboring (2012)
Something Wrong (2009)
We Haven´t Given Up Yet (promo EP) (2007)
The Ball Season (split w. MÄSO) (2005)
Tangled Ways (2003)
Against Your Will (split w. DIN-ADDICT) (2002)
Antiracism (promo) (2001)
Pieces Of Superior Life+Blindness (MC reedition) (2000)
split MC (w. N.C.C.) (2000)
4way split EP (w. HAEMORRHAGE / EMBOLISM / SUFFOCATE) (2000)
The Feelings (2000)
Blindness (splt w. EXCRETED ALIVE) (1997)
Blindness (demo) (1995)
Pieces Of Superior Life (demo) (1993)
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.