Švédska modla sa na sklonku milénia naozaj vyfarbila a jej tretí počin je skladateľským vyvrcholením prvej éry kapely pod Candlelight Records. OPETH sa v týchto rokoch len inštalovali na progresívnu scénu, no pokiaľ predchádzajúce dva zárezy ešte znejú dosť neučesane a ich nesebakriticky mamutia stopáž dosť rozrieďuje tvorcami zamýšľaný efekt, na tomto monolite do seba zapadli tie najmarginálnejšie kúsky lega a severanom sa podarilo zviazať všetky stonky zvukových vláken do deviatich zmysluplných snopov s povznášajúcim účinkom na nervovú sústavu.

Pustite si veľkú trojku najlepších soundtrackov zo City Of The Moon - „My Arms Your Hearse“ ako veľký kariérny míľnik prepájajúci staré s novým - dôstojné lúčenie sa s minulosťou a vítanie nových sonických horizontov. Sprofanovaný „Blackwater Park“ – novembrová hmla nad podmračeným jazerom obklopeným zradnými vresoviskami. A napokon osviežujúcu a vzrušujúcu jesennú progrockovú jazdu „Pale Communion“ – vydarenú poctu hudbe určujúcej v 70. rokoch smer, ktorú Mikael svojsky uchopil a vtlačil jej... seba.

Tak vidíte, ešte aj z tejto trojice vychádza relikt konca minulého storočia víťazne – práve počúvate to najlepšie, čo štokholmské oceliarne za takmer tri dekády opustilo. Ojedinelá kombinácia kompozične nasýteného progresívneho roztoku, zvukovo asertívnej inštrumentácie a fantaskného opethovského poetizmu, tvoriaceho podstatnú zložku atmosféry.

Oproti nedávnej minulosti značne skrátené, no stále typicky „progresívne“ dlhé skladby sú plné fantastických nestarnúcich gitarových duelov Lindgren – Åkerfeldt. Skutočné strunové hody – tanier plný lievancov pretekajúcich zvodne kvapkajúcim javorovým sirupom. „My Arms, Your Hearse“ je jedným z nemnohých diel, ktoré ukazujú, aká vzrušujúca môže byť obyčajná rytmická gitara napriek tomu, že váš kapelník si všetky tie sólové prstolamy pochopiteľne nechal pre seba. Vzrušujúce je vlastne sledovať inštrumentálne linky ktoréhokoľvek nástroja a takýchto albumov mnoho nenájdeme. Kvalitná, vysokopercentná ruda z odľahlého Falunu bola jednoducho spracovaná tými najpovolanejšími.

Treba povedať, že s veľkou podporou Martina Lopeza, nového muža na bubeníckej stoličke, pre ktorého bol album veľkou ročníkovou prácou. Po odchode od AMON AMARTH naskočil do rozbehnutého vlaku, ktorý následne uskutočnil najkrajšiu časť svojej trasy - svižný prejazd malebnými zákrutami a downhillmi však rušňovodič zvládol dokonale. V booklete taktiež ešte neuvidíte basáka Mendeza, ktorý sa ku kapele síce pridal počas nahrávania práve na Lopezov popud, no nestíhal si už „svoje“ party naštudovať a Mikael tak basu nahral sám.

Progresívne kudrlinkárstvo tu ešte nevykazuje také profesorské parametre, ako v súčasnosti, kedy je tento aspekt viac-menej obnažený vypustením formálne metalového výraziva. Dá sa tušiť, že kľúčové pasáže tejto nahrávky, dodnes strhujúce svojím vtedy invenčným skladateľským prístupom, vznikli skôr ako produkt mladíckeho zápalu pre vec, než aby si Švédi uvedomovali, čo sa im to skutočne darí v notovom zápise vytvárať – rovnako ako o tri roky neskôr s monolitom „Blackwater Park“.

Už je to neuveriteľných 20 rokov, trúfam si ale konštatovať, že zubu času toto dielo odolalo a len nekompromisný letopočet na jeho obale dáva tušiť objektívnu realitu. OPETH sú dnes už niekde inde a mnohým sa to nepozdáva. Fanúšik tvrdej hudby ale zvykne ctiť vývoj a keby podobne ikonické umelecké spolky (akým OPETH sú) prášili neustále ten istý koberec, nebolo by všetko s kostolným poriadkom. Miesto zbytočného ponosovania sa radšej buďme radi za to, čo sa im už za sebou podarilo zanechať a vychutnávajme si jedno z najlepších diel tvrdej hudby, ktoré nám tak presne pripomína, prečo sme sa do toho strašného randálu kedysi zamilovali.