Nechce sa mi veriť, že posledný riadny album experimentálnych srandistov PRIMUS vyšiel pred dlhými siedmimi rokmi. Do určitej miery je tomu na vine aj frekvencia s ktorou sa ku „Green Naugahyde“ zvyknem vrátiť, ako aj fakt, že aj po tak dlhom čase a počte vypočutí nemám pocit, že album zostarol. Ostatne, aj mnohé iné počiny z ich bohatej diskografie, možno až na úplne rané dosky, kde ich vek prezrádza zvuk, odolávajú zubu času a nemožno ich jednoznačne zaradiť do konkrétnej dekády. PRIMUS sa svojou hravou a zároveň technickou tvorbou vždy vymykali zaužívaným škatuľkám v každej fáze svojej dlhej kariéry.

Pravda, poznámku o dlhých siedmych rokov by sa v záujme objektivity patrilo doplniť niekoľkými podstatnými informáciami. „Green Naugahyde“ znamenal celkom svieži vánok do plachiet a kapela s úplne pôvodným bubeníkom Jay Laneom prekvapila nejedného dlhoročného fanúšika skvelou formou potvrdenou aj famóznymi koncertami. Svojho času som si užil viedenskú zastávku, kde pobavilo zahrávanie sa s citmi fanúšikov, keď trio hudobníkov na pódiu medzi skladbami stváralo krátke improvizácie, do ktorých občas pribalilo pár tónov z notoricky známych hitoviek, aby po odozve z publika nakoniec zahrali niečo úplne iné.

Napriek tomu, že pre mňa PRIMUS znamená predovšetkým trio Claypool, LaLonde a Alexander, bol by som nesmierne zvedavý, akým smerom by sa uberala ďalšia tvorba nebyť toho, že Lane krátkom potom vzal nohy na plecia. Bubenícka stolička je v prípade PRIMUS akoby zakliata, najmä pre kľúčového Tima „Herba“ Alexandra, ktorý niekoľkokrát stratil záujem o kapelu a namiesto toho dral bubenícku stoličku napríklad v béčkovom all-star projekte PUSCIFER. Záskok v podobe Braina sa zúčastnil dvoch pomerne vydarených albumov a držal štandard. Albumy spojené s jeho menom sa v porovnaní s inými počinmi klasickej zostavy netešia až takej priazni fanúšikov. Návrat Herba prišiel až spolu so zhudobnenou verziou Charlieho čokoládovej fabriky, ktorá podľa mňa nedopadla najlepšie a schladila očakávania mnohých poslucháčov, čakajúcich od kapely tohto formátu predsa len zaujímavejšie a „hudobnejšie“ uchopenie témy. Vtipnejšie pôsobili komentáre kapely o tom, že v prvom rade ide o doplnenie upadajúcich príjmov z predaja albumov o jedlý (čokoládový) merchandise.

Nasledovala ešte jedna, tentokrát skutočne vynútená prestávka v súvislosti s Alexandrovým infarktom a dobou potrebnou na rekonvalescenciu po chirurgickom zákroku. Claypool medzi tým všetkým dával priechod tvorivému pretlaku v podobe rôznych sólových projektov a kolaborácií (z nedávnych možno odporúčať vydarenú spoluprácu s Seanom Lennonom – THE CLAYPOOL LENNON DELIRIUM).

Keď minulý rok vyšiel recenzovaný počin, namieste bola opatrnosť a nie príliš veľké očakávania. Na „The Desaturating Seven“ sa PRIMUS opäť pokúšajú o interpretáciu knižnej predlohy. Claypoola vraj natoľko zaujala kniha, ktorú zvykol čítať svojim deťom, že došlo až na výlučnú inšpiráciu pre ďalší album. Našťastie to minulý rok vypálilo podstatne lepšie, súdiac aspoň podľa neustávajúcej a častej rotácii v mojich denných playlistoch, z ktorých náhle zmizol aj „Green Naugahyde“.

Jednou z najpríťažlivejších veci na „The Desaturating Seven“ je neuveriteľná spontánnosť, ozajstnosť a čistota. Akoby celý album bola jedna dlhá a v maximálnej miere prirodzená improvizácia. PRIMUS sú známi ako zdatní koncertní improvizátori a tieto postupy majú svoje miesto aj v ich tvorbe.

Samozrejme, nájdu sa aj slabšie miesta – zdĺhavé intro, občas zbytočne naťahované motívy, či predposledná „The Storm“ a outro, ktoré splývajú v niečo nevýraznejšie po intenzívnom vyvrcholení v „The Dream“, ktorá im predchádza. Tá je možno najsilnejším miestom albumu, napriek tomu, že ide v podstate zdĺhavú improvizáciu s postupnou gradáciou do pár sekúnd trvajúcej chytľavej vyhrávky, pri ktorej sa aj tí naojtrlejší neubránia samovoľnému pohybu hlavy alebo niektorej z končatín.

Z ostatných kúskov si zaslúži spomenúť „The Seven“, ktorej dominuje nezameniteľná Claypoolova pulzujúca basa prekladaná LaLondeho vyhrávkami, v celku neraz pripomínajúcim KING CRIMSON zo štúdiových počinov z éry Adriana Belewa (mimochodom, Claypool hosťoval aj na jeho sólovkách). „The Trek“ pre zmenu pripomenie rozsiahlejšie kúsky z niekdajšej labutej piesne PRIMUS, minialbumu „Animals Should Not Try To Act Like People“, ktorá uzatvárala klasické obdobie PRIMUS.

PRIMUS našťastie nenechali voľný priechod samoúčelným cvičeniam a predvádzaniu svojich schopností, ani sa neobmedzili na strohý hudobný doprovod zviazaný literárnou predlohou. „The Desaturing Seven“ je zásluhou toho oveľa viac o hudbe a famóznej chémii medzi trojicou výnimočných hudobníkov. Radosť a hravosť plynúca takmer z každého kúsku tohto počinu je nesmierne nákazlivá a jej účinok len pomaly vyprcháva. To všetko je dobrým znamením, že táto kapela ani po takmer tridsiatich rokoch ešte zďaleka nepovedala posledné slovo.