BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Košickí THORWALD sú tu už nejaký čas, presnejšie od roku 1999, a s výnimkou trojročnej pauzy fungujú v podstate nepretržite. Rozbehli sa opäť od roku 2009, ale celkovo postíhali všeličo. Hlavne vývoj v rámci žánru, od grind/crustu na prvom deme cez patologický goregrind na dvoch splitkách (2003, 2005) až po dnešnú podobu, ktorá z nich robí zrejme štýlovo najčistejšiu košickú grindovku. Čo si budeme hovoriť, OBLITERATE sú už kdesi inde, CRUENT sú viac gore a metal, nikoho iného významnejšieho a aktívneho tu od nás si momentálne nevybavujem.
EP „Čiernobiele prasa“ a „Kolízie systému“ sú hudobnou tvárou, ktorú si THORWALD vo vynovenej zostave začali formovať od roku 2009. Už žiadne gore hopsačky, kanálne zefektované vokály a príbehy o krvi, hnilobe, telesných pozostatkoch a zelených plášťoch. Aktuálni THORWALD zúrivo a nekompromisne nakladajú výborný grind/powerviolence, a ten je aj obsahom CD, ktoré možno považovať za prvý dlhohrajúci album kapely, hoci sa na ňom celkom nový materiál stretáva s nahrávkou spred dvoch rokov.
Úvodných šesť noviniek hneď na úvod zaimponuje vydareným, hutným a rezavým zvukom švédskej grindovej tradície, zmajstrovaným v domácich podmienkach. Kto vie, ten vie a navyše takto má čas, nemusí ho poháňať limitovaný rozpočet. Skladby sú pochopiteľne rýchle, naklepané a agresívne, so šťavnatými, chytľavými a drviacimi riffmi. Rozsahom sa pohybujú hlavne pod hranicou dvoch minút, ale aj na takejto úspornej ploche sa THORWALD vyhrajú s variabilnosťou temp, vyhrávkami a dvoma vokálmi – jeden väčšinou reve v hĺbkach, druhý vo výškach – tak, že nehrozí nijaká monotónnosť.
Päticu vlastných kusov dopĺňa coververzia „Grind Out“ z grindcoreového tributu legende celej tvrdej hudby MOTÖRHEAD. Inak sa na albume reve po slovensky, texty sú viac – menej neveselé, naštvané, surové a komentujú odvrátené stránky nášho sveta. (V jednom prípade si vystačia s dvoma slovami). Kvalitnú hudobnú náplň podčiarkuje obal s pôsobivo prepracovanými obrázkami od uznávaného košického tatéra Zombieho. (Akurát ten miniatúrny červený font na poslednej strane bookletu nebol zase až taký dobrý nápad.)
Týchto šesť skladieb, akokoľvek kvalitných, by na dlhohrajúce CD nestačilo ani náhodou, situáciu však vynikajúco vyriešil bonus. Tým je EP „Kolízie systému“ z roku 2016, vydané predtým len v limitovanej vinylovej edícii a v digitálnej forme. Popri intre, ktorým sú pre Košice veľmi typické zvuky, a záverečnom remixe z dielne K4CID dostávame ďalších sedem skladieb prvoligového grindu, ktoré sa navyše nesú v podobnom hudobnom i zvukovom duchu ako nové veci. Dokopy tridsaťtri minút drvenia pre extrému naklonené ucho.
Slovensko nikdy neoplývalo záplavou kvalitných grindoviek, THORWALD však definitívne patria do prvej ligy.
8 / 10
1. Sací reflex
2. Hrdzavé ostrie
3. Som jedným z nich
4. Grind Out (Motörhead cover)
5. Tisícročia v plameňoch
6. Pojebané náboženstvo
7. Intro
8. Kolízie systému
9. Prijmi telo Kristovo
10. Jebnutý svet
11. Pliaga
12. Online krysa
13. Modrá krv
14. Gumanizácia
15. Igor Liba (remix by K4CID)
Diavloc tanec (2022)
Sací reflex (2018)
Kolízie systému (2016)
Čiernobiele prasa (2013)
Thorwald / Corpse Carving / Decomposition (2005)
Medical Dissector (2003)
Terraforming 002 (2000)
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.