Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je to naozaj veľmi príjemný pocit, počúvať tento album v predvečer tretieho koncertu PARADISE LOST na Slovensku. A pri spomienke na ich predchádzajúce, iba dva roky staré vystúpenie v Bratislave, je na mieste optimizmus, že aj zajtra im to po portugalských nádejach SINISTRO a amerických machroch PALLBEARER bude opäť hrať výnimočne a elegantne. Hoci, kto vie, pri yorkshirských veteránoch človek nikdy nevie. Zvlášť pri ich frontmanovi, všakže.
Tak či onak, štúdiovka sa opäť podarila na výbornú. V roku 2017 im ako keby všetko sedelo do karát. V dobrej spoločnosti najväčšieho nezávislého metalového vydavateľstva súčasnosti, s výborným producentom, ktorý nakopol švédskych GHOST na ceste za slávou a najmä v časoch, keď death/doomové retro zažíva pomerne silnú vlnu záujmu bradatých vinylových hipsterov v riflovkách s nášivkami.
PARADISE LOST tu znejú až prekvapujúco sviežo a šťavnato. Na to, aký prašivý, drevný hudobný žáner zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia vlastne produkujú. Zhodou veľmi príjemných až čarovných okolností hrá Medusa šokujúco moderne a dynamicky. A to aj v porovnaní s predchádzajúcou, tiež veľmi podarenou radovkou The Plague Within, ktorá bola viac natlakovanou a menej zvukovo vyšperkovanou nahrávkou.
Keď sa na začiatku siedmej minúty úvodnej masívnej parády Fearless Sky zlomí skladba vďaka úžasnému gitarovému riffu z pohrebne pomalého do príťažlivého stredného tempa, viete, že ste na správnej adrese. Ach áno, toto je presne ono. Takto sa to robí. Či už s logom CATHEDRAL, MY DYING BRIDE, ANATHEMA, alebo PARADISE LOST - toto sú presne tie magické momenty ostrovného doom metalu spred dvoch dekád, tej fascinujúcej odpovede na tvorbu otcov zakladateľov BLACK SABBATH starú ešte ďalších dvadsať rokov.
A dobré veci sa dejú aj ďalej, až do konca celého albumu. Je sympatické, že PARADISE LOST na turné k novému albumu striedajú setlisty, menia skladby, hrajú veľa nových vecí. To sa len tak nevidí. Hudba ich očividne baví. Pekne to vystihol Nick Holmes v jednom z aktuálnych rozhovorov - vychutnávajú si soundtrack k svojej mladosti, k časom, keď žili zo dňa na deň a nemali žiadne starosti. Ťažko si predstaviť lepšiu definíciu prapodstaty metalovej hudby.
Blood & Chaos je koncertná hitovka takmer rozmerov As I Die, v ničom nezaostávajú ťažoby ako The Longest Winter, No Passage For The Dead, titulná skladba, rovnako tak záverečná Until The Grave. Márnosť šedivá, tomu hovorím názvy doomových skladieb!
Holmes predvádza záhrobné vokály prvotriednych kvalít, prevládajú nad melodickým spevom už na druhom albume za sebou. Toto obdobie PARADISE LOST je naozaj veľmi záživné. A paradoxne, neudialo by sa, keby Angličania v minulosti neexperimentovali, neopúšťali sa v gothic či dokonca elektro pokusoch pred dvadsiatimi rokmi. Všetko malo zmysel, všetko sa napokon zúročilo.
A opäť je to celé o trvalej udržateľnosti našej obľúbenej hudby. Keď kapela, ktorá vás sprevádza v podstate celú vašu poslucháčsko-metalovú históriu nahrá takýto úžasný album, ťažko skrývať nadšenie. Veľká radosť, naozaj. Nech už je zajtrajší večer, vidíme sa v bratislavskom Randale.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.
SENTIENT HORROR narukovali k mrtvým do služby a v novém zaměstnání se jim daří náramně. Lásku k (převážně) švédskému death metalu nezapřou, hlavně pak k prvotnímu chrastění v režii ENTOMBED. Živelná OSDM deska s lehkou thrashovou patinou. Šlape to skvěle.
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.