BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Boli časy, kedy sa našinec len ťažko dostal k zahraničnej hudbe, ešte ťažšie bolo vycestovať na koncert do cudziny. Režim, v ktorom bolo aj takéto obmedzovanie, je našťastie už dávno za nami. Hudobný, a hlavne koncertný fanúšik, si teraz môže len chrochtať blahom, koľko slobody má. Potom sa vám ľahko stane, že sa zrazu ocitnete na exkluzívnej šou kapely THE GATHERING v Holandsku či na špeciálnom koncerte DEVINA TOWNSENDA v londýnskom Royal Albert Hall.
Bol to presne 21. október 2016, kedy bolo rozhodnuté, že sa aj tretí raz treba pobrať na koncert niekam ďaleko. DEVIN TOWNSEND totiž vtedy zavesil na svoju facebookovú stránku upútavku v podobe plagátu, na ktorom bol na pozadí obrázok starého amfiteátra a na plagáte hore uvedený iba rok 2017 a dole len jeden symbol.
Aj toto málo však stačilo na to, aby fanúšikovia hneď vydedukovali, o čo asi pôjde. Symbol znalcov naviedol k albumu „Ocean Machine: Biomech“. Amfiteáter spoznali hlavne tí, ktorí sledujú niektorú z kapiel ako OPETH, KATATONIA, ANATHEMA či PARADISE LOST. Všetky menované formácie totiž na zobrazenom amfiteátri hrali, a nie len tak obyčajné koncerty.
O tri dni neskôr bol oficiálne ohlásený koncert na starorímskom amfiteátri v bulharskom Plovdive s dátumom 22. september 2017. No tou najdôležitejšou informáciou bol fakt, že pôjde o dvojkoncert, kde v jednej časti zaznie naživo album „Ocean Machine: Biomech“ v jeho plnej dĺžke a v druhej časti Devin zahrá „By request“ set, čiže skladby na želanie, v doprovode s plovdivským orchestrom. Dohady tak boli potvrdené a hneď sa kupovali vstupenky.
Po takmer ročnom čakaní sa ocitáme v Plovdive a spolu s nami ďalších vyše 4000 fanúšikov z celého sveta. Program koncertu bol mimoriadne lákavý, niet preto divu, že sem merali riadnu diaľku aj ľudia z krajín ako Kanada, Austrália, Nový Zéland, Švédsko či Írsko.
Prichádzame na miesto konania, kde nás víta priestor krásneho amfiteátru, ktorý ešte pamätá časy bájneho Ríma. Podľa pripraveného pódia už vieme, že koncert sa začne práve s orchestrom a skladbami na želanie, za ktoré mohli ľudia hlasovať na internete. Devin si samozrejme vyhradil právo aj sám vybrať skladby tak, aby mu aranžérsky vhodne sedeli k orchestru.
Keďže sa mi podarilo uchmatnúť z merch stánku aj tričko s motívom „By request“, razom bolo jasné, čo za skladby odznejú, pretože na zadnej strane trička bol menší spoiler v podobe ich zoznamu.
O ôsmej večer prichádza na pódium orchester, kapela a nakoniec aj Devin. Ten hneď na úvod ďakuje všetkým ľuďom, vďaka ktorým sa mohla táto akcia uskutočniť. Zároveň pripomenie, že sa bude snažiť mať čo najmenej preslovov medzi pesničkami, lebo koncert sa bude točiť pre DVD, a to by sa vraj potom ťažko editovalo. Pri jeho osobnosti je však každému jasné, že dodržať to bude pre neho veľmi náročné. Ešte pred úvodom stihne zavtipkovať, že si robí sám sebe predskokana.
Začína sa skladbou „Truth“, po ktorej nasleduje „Stormbending“ z jeho stále aktuálneho albumu „Transcendence“. Z toho neskôr zaznejú ešte „Failure“ a „Higher“. Zaujímavosťou je, že ak si odmyslíme úvodnú skladbu, ktorá síce bola nanovo nahraná na poslednom štúdiovom počine, no pôvodne vyšla už na albume „Infinity“, tak šlo o jediné skladby nahrané pod hlavičkou DEVIN TOWNSEND PROJECT, ktoré tu zazneli. Inak sa hrali skladby len z dávnej minulosti.
Vypočuť sme si mohli piesne, ktoré sú často súčasťou jeho koncertov („Deadhead“, „By Your Command“, „Bad Devil“), ale aj kompozície, ktoré hrá naživo ojedinele. Z takých asi najviac potešila „Canada“ z albumu „Terria“.
Zaujímavé bolo naživo počuť aj skladbu „A Simple Lullaby“ z albumu „Synchestra“, ktorá na nahrávke končí zvukmi ohňostroja. Tu bol samozrejme použitý reálny, k čomu si Devin neodpustil smiešnu poznámku, že naň minul celý budget pripravený pre ďalší album. Ohňostroj mohol navodzovať dojem, že je tu už koniec prvého setu. Ten prišiel až pri nasledujúcej hlbokej a zimomriavky privolávajúcej „Deep Peace”, ktorej na atmosfére pridali samotní fanúšikovia spontánnym zapaľovaním zapaľovačov či rozsvietením mobilov.
Možno sa zdá, že sa tu niečo zabudlo spomenúť. Dokonca niečo veľmi podstatné, čo malo pridať na výnimočnosti prvého setu. Áno, orchester. Pravdou však je, že ten tu robil len peknú kulisu. Zvuk kapely ho totiž úplne prehlušil, čo bola veľká škoda. Bolo naozaj len veľmi málo momentov kedy ho bolo počuť. Možno by tiež pomohlo, keby kapela výnimočne hrala bez klávesáka Mikea St. Jeana.
Navyše tu nebol plne uchopený potenciál, kde by sa skladby trocha poupravili k využitiu orchestra. Ten akoby hral „iba“ doprovod v pozadí. Ostáva len dúfať, že na DVD bude zvuk orchestra riadne vytiahnutý a pridá to na hodnote tohto vystúpenia. Aj tak však išlo o veľmi pekný koncert.
Nasleduje takmer 25 minútová pauza, počas ktorej sa z pódia odpratáva všetko čo súviselo s orchestrom. Tam, kde predtým bolo okolo päťdesiat ľudí, to teraz vyzerá neskutočne prázdno, na pódiu vidíte zrazu iba bicie, klávesy, stojan na mikrofón, pedálové efekty pre gitaru a na basákovej strane ... prázdnu stoličku?
Keď však kapela znova nastupuje na scénu a vidíte, že k tej stoličke tlačia na invalidnom vozíku Johna Randhala Hardera, pôvodného basgitaristu z albumu „Ocean Machine: Biomech“, hneď je jasné, že sa tu odohrá niečo nezabudnuteľné. Vrchol večera sa môže začať.
Už prvé tóny piesne „Seventh Wave“ vás doslova paralyzujú vlnami nadšenia. Pri nasledujúcej živelnej „Life“ už viete, že ten spokojný úsmev na tvári vám len tak ľahko nezmizne. Pokračujeme s „Night“, ktorú Devin venuje zosnulému bubeníkovi Martymu Chapmanovi. Skladby chronologicky plynú ďalej ako na albume, naberajú na vážnosti a Devin úplne prestáva mať preslovy medzi nimi. Všetko to znie ešte lepšie ako na albume, jeden vrchol strieda ďalší. Od „Regulator“ to nekompromisne graduje a vy si uvedomujete tú nadčasovosť tohto albumu.
„Funeral“ a „Bastard“ sú naživo úplne elektrizujúce. Po nich prichádza dychberúca skladba „The Death Of Music“. Pri nej vidíme Devina neobvykle bez gitary, kde o to viac dáva všetko do vokálov. Zimomriavky a sánka dole rovnako ako v Londýne. Nakoniec príde na rad aj bonusová „Thing Beyond Things“ aj so záverečným škrekotom. Celý amfiteáter je na nohách a tlieska tomu, čo sa tu za takmer tri hodiny udialo.
Niekto by mohol ešte namietať, že počas „By request“ setu nezazneli hitovky ako napríklad skladba „Kingdom“. Toto ale nie je prvý špeciálny koncert, ktorý Devin hral. Už v minulosti spravil jedinečné koncerty v Londýne. Najskôr v roku 2011, kde v priebhu štyroch dní odohral postupne celé albumy „Ki“, „Addicted“, „Deconstruction“ a „Ghost“.
O rok neskôr pridal koncert, ktorý mapoval jeho hudobnú kariéru a odohral tu špeciálne aj dve skladby od STRAPPING YOUNG LAD, od ktorých sa dnes už dištancuje. V roku 2015 zahral v prestížnom Royal Albert Hall kompletný druhý Ziltoidov album „Dark Matters“ spolu s ďalším setom na želanie. Zo všetkých týchto akcií boli neskôr vydané Blu-ray/DVD záznamy, tak ako to bude aj pri tomto koncerte. Preto je len dobré, ak si fanúšik pozrie aj koncerte neošúchané skladby.
Aj napriek vyššie spomínanému problému so zvukom orchestra nezostáva nič iné, len konštatovať, že išlo o magický koncert, vyšperkovaný aj skvelými svetlami a atmosférou pridanou vďaka kulisám starého amfiteátra. Oplatilo sa sem veru cestovať.
Epicloud (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2012)
Ghost 2 (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2011)
Ghost (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2011)
Deconstruction (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2011)
Addicted (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2009)
Ki (aka THE DEVIN TOWNSEND PROJECT) (2009)
Ziltoid The Omniscient (2007)
Synchestra (2006)
Accelerated Evolution (2003)
Terria (2001)
Physicist (2000)
Infinity (1999)
Ocean Machine: Biomech (1997)
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.