Dá sa ľahšie vysporiadať s vlastnou smrťou, alebo so smrťou niekoho veľmi blízkeho? Táto a podobné úvahy nám budú zrejme viacerým napadať vždy, keď sa budú spomínať dva neskutočne silné hudobné zážitky z tohto roku. Album „Blackstar“ od Davida Bowieho aj novinka „Skeleton Tree“ s logom NICK CAVE & THE BAD SEEDS sú výraznými umeleckými odpoveďami na témy najnáročnejšie a najosobnejšie. Definitívny odchod a bolesť, smútok, utrpenie s tým spojené.

Hoci bola väčšina albumu už nahratá, smrť Caveovho syna Arthura v júli minulého roka všetko zmenila – v textoch a celkovej atmosfére dostala nahrávka Skeleton Tree úplne nový a celkom pochopiteľne veľmi temný šat.

NICK CAVE & THE BAD SEEDS majú svoju hudbu na pätnástich doterajších albumoch poväčšinou pomalú, hĺbavú, elegantne melancholickú – veď sme to napokon mohli zažiť na vlastné oči a uši aj na pamätnom koncerte na festivale Pohoda v roku 2013. Najnovší počin však musel ísť logicky ešte ďalej ako ich doterajšie zárezy v diskografii – aranžmány sú krehkejšie, úsporné, v podstate minimalistické.

Netradičné štruktúry skladieb, veľa elektroniky a ambientných plôch – „Skeleton Tree“ znie v mnohých ohľadoch ako filmová hudba. A filmová snímka s názvom „One More Time With Feeling“ je aj veľmi úzko spojená s novým albumom slávneho austrálskeho umelca. Vysvetľuje jeho vznik, uvádza vás do jednotlivých skladieb, pootvára dvierka na lepšie pochopenie celého opusu s názvom „Skeleton Tree“.

Film sa premietal výlučne iba 8. septembra, Nick Cave sa ním chcel okrem umeleckého zámeru vlastne aj vyhnúť komunikácii s médiami pri uvedení albumovej novinky o deň neskôr. Snímka dokumentuje silným a priamočiarym spôsobom celé nahrávanie, atmosféru a pocity v životnej situácii, z ktorej sa jednoducho nedá vyspievať či vypísať. Nedá sa dúfať v úľavu či katarzné pocity.

Okamžite zaraditeľný spevákov hlas a za ním netradičná, netypická, moderná a často veľmi experimentálna hudba. V rôznych obmenách a nuansách sme to zažili už pri spomínanom opuse Blackstar od Davida Bowieho na začiatku roka, rovnako tak v októbri pred dvomi rokmi na albume „Soused“ od Scotta Walkera a temnej dvojice SUNN O)). Ak vôbec niekam radiť „Skeleton Tree“, tak jedine do tejto veľmi úzkej, exkluzívnej spoločnosti.

Inak je to samozrejme hudobný vesmír sám o sebe. Ak aj fanúšik najskôr operuje s pochybnosťami, ako často a či vôbec sa dá počúvať takáto intímna spoveď otca mŕtveho dieťaťa, je to natoľko mohutné a pohlcujúce umelecké dielo, že si veľmi rýchlo uvedomíte, akú silu môže mať samotná hudba, ak je skladaná skutočnými géniami. Je nad všetkým, je nadčasová.

V tomto roku nevyšlo a zrejme ani nevyjde veľa nahrávok s takouto emocionálnou hĺbkou a silným umeleckým odkazom. „Skeleton Tree“ je skutočne unikátnym zachytením najtemnejších a najbolestivejších zákutí umelcovej duše.