Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Počas nahrávania vokálov na tomto albume neboli použité absolútne žiadne efekty. Takto stručne oznamuje Travis Ryan šokujúcu informáciu svojim poslucháčom na obale už takmer štrnásťročnej nahrávky „To Serve Man“. V booklete novinky CATTLE DECAPITATION z leta minulého roku sa už spomínajú stopercentne organické spevy s trvalou udržateľnosťou, čisto prírodné ingredience, bez použitia prezervantov, aditív a hormónov.
Hudba vegánskych extrémistov a ekologických aktivistov sa vyvíja rovnako ako ich zmysel pre humor. Je fantastické sledovať, kam sa v priebehu rokov táto kapela posunula, ako sa z nekompromisnej brutal-deathovej mlátičky títo páni vypracovali na veľké meno súčasnej extrémnej gitarovej muziky.
Ak by som mal z bohatej minuloročnej úrody vybrať jednu jedinú nahrávku z death-grindovej zásuvky, bez váhania siahnem po tomto monolite neľudskosti machrov zo San Diega. S tým, že k death-grindovej dokonalosti treba určite pridať aj blackmetalové ostrie a miestami až thrashmetalový groove. Inými slovami, sonické násilie predvádzané na tomto nosiči je vskutku komplexná záležitosť.
Neverím, že Ryanovci nemajú radi ANAAL NATHRAKH. Tieto dve bezbožné telesá sa dokonalým spôsobom stretávajú v tom svojom mizantropicko-nihilistickom pohľade na svet celkovo a umenie zvlášť, vplyvy Britov sú v tvorbe CATTLE DECAPITATION naozaj badateľné. Tie prechody z devastujúcej, ultrarýchlej víchrice do chytľavých refrénov s Travisovým chorobne melodickým vokálom sú skutočnou pastvou pre zhýralé uši.
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie. Každým albumom sa posúvajú ďalej, brúsia svoj štýl do absolútnej dokonalosti a „The Anthropocene Extinction“ s pôsobivým obalom od kultového Wesa Benscotera je doterajším vrcholom ich snaženia. A dobrou správou je skutočnosť, že im to celé funguje aj naživo.
Vo viedenskom klube Viper Room prednedávnom s veľkým prehľadom otvárali pred slovutnými SUFFOCATION. Ako dobre namazaný vražedný stroj predviedli najmä skladby z nového a predchádzajúceho albumu a žiadne výhrady veru nemôžem mať ani k Travisovmu vokálnemu majstrovstvu v priebehu koncertu. Len nechápem, k čomu potreboval druhý, dosť nešťastne prehallovaný mikrofón, keď čisté spevy fantasticky zvládal aj s tým jedným, do ktorého growloval a screamoval. Frontman CATTLE DECAPITATION je čistý démon.
Nenechajte si ich ujsť naživo – v tomto roku ešte budeme mať niekoľko príležitostí, či už festivalových (Brutal Assalt, Gothoom), alebo klubových (Viedeň, 25. júla).
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie.
Dokonalý robotický skelet potáhli na minulém albu tkáněmi a teď k nim přidávají trochu toho lidského kalkulu a touhy se líbit. Vadí mi to? Skoro vůbec. Je to pořád výborná technická honitba, u které si člověk autoritativně podupává. A tak to má být!
Zatiaľ najlepší tohtoročný doomik. Pozoruhodné nástroje tam hrajú, zimomriavky mám z toho - aj finálna prestrelka v Dobšinej na radnici sa pri tom dobre písala!
Newyorskú deathovú legendu sledujem snáď od konca 90. rokov. Rozhovor s Robertom Vignom som robil už k platni Failures For Gods v roku 1999. Aj o viac než štvrťstoročie neskôr ma bavia. Ten apokalyptický, neľudský, bezbožný zvuk... takto nehrá nikto iný!
Staří dobří VOMITORY jsou zpět. Poslední dvě desky se nesly ve znamení jistého zvolnění, novinka však opět cení zuby. Zle cení zuby. Švédové chytli druhou mízu a vystřihli desku, která si v intenzitě a hrubosti nezadá se starou tvorbou. Vynikající.
Švédsku deathmetalovú stálicu sledujem snáď od druhej polovice 90. rokov. Rozhovor som s nimi robil už v roku 2001 k platni Revelation Nausea a aj o celé štvrťstoročie neskôr ma bavia. Stále to tam je. Rezanica jak hovado.
Kdysi dávno, snad ještě v devadesátých letech, jsem měl tuhle kapelu velmi rád. Pak jsem jí zcela pustil ze zřetele. Na zkoušku jsem si novinku pustil, ale už tento vztah obnovovat nebudu, je to takové rutinní a nezáživné.
Belgiční blackmetaloví nestoři ENTHRONED se po létech ozvali. Jejich aktuální nářek má správně temnou atmosféru a je i nebezpečně zuřivý. V oblasti pro skupinu typické blackové klasiky se jim podařilo vyprodukovat poutavý materiál.