„Beneath The Trident’s Tomb” by mal byť posledným albumom fluidného celebritného blackmetalového uskupenia pod hlavičkou TWILIGHT. Či to tak naozaj bude, je ťažké predpovedať, pretože správy o rozpade sú tu pravidelné.

Okrem toho bola novinka nahratá zase s o niečo inou zostavou, odišli Blake Judd (NACHTMYSTIUM) a Aaron Turner (ISIS), prišiel Thurston Moore zo SONIC YOUTH. Koncentrácia egocentrických individualít síce zostáva na relatívne vysokej úrovni, no nie vždy vzíde z kontrastu dostatočná výsledná kvalita.

V osobnom pohľade patrí práve minulý „Monument To Time End“ k mojim obľúbeným albumom, pretože úspešne a umne kombinuje elementy domovských kapiel jednotlivých autorov do pôsobivého i keď nie sto percentne funkčného celku.

„Beneath The Trident’s Tomb” stavia na podobnom základe, ale aj vďaka dekonštrukcii zostavy smeruje mierne inam. Namiesto dominantnej postupne roztekajúcej sa atmosféry predchádzajúceho albumu dostávame material chladnejší, disharmonickejší a agresívnejší.

Akýmsi všade prítomným lepidlom sú na albume elektronické a gitarové „noise-industriálne“ ruchy nie nepodobné poslednému počinu NACHTMYSTIUM. To síce dáva nahrávke silne skreslený, až nervózny charakter, no nie vždy to pôsobí funkčne, často skôr rušivo až bezhlavo.

Ideálne je všetko namixované snáď len v prvej plnohodnotnej skladbe “Oh, Wretched Son”, ktorá v sebe integruje výraznú a vydarenú základnú linku, podprahovú atmosféru a nefalšovanú blackmetalovú agresivitu.

Tento energický dojem sa postupne vytráca s tým ako sa nahrávka prepadá až niekam do „funeral-doomových„ rytmov, kde sa dôraz kladie na to čo sa hudobne deje skôr v pozadí na podklade jednoduchých opakujúcich sa motívov.

S týmto ide ruka v ruke aj istá jednotvárnosť a hlavne rytmická repetitívnosť aj v energickejších častiach. Tieto paradoxne poslucháča skôr oberajú o energiu a často nikam nesmerujú (viď. záver „Seek No Shelter, Fevered Ones“). Na druhej strane je v tom cítiť autorský zámer, no niekedy je menej viac a zapĺňať hluché miesta stenou disonantných ambiencií nestačí. Ďaleko menej výrazný vokál a relatívne menej výrazná produkcia výslednemu dojmu taktiež nepomáhajú.

Silno disharmonická, elektrická štylizácia tak zanecháva na jazyku istú nejednoznačne definovateľnú pachuť, ktorú je ťažko hodnotiť. Diabol sa síce miestami skrýva v detailoch a vytvára zaujímavý paradox, keď sa človek musí dostať hlbšie, aby vstrebal drobné kúsky a dokázal vyťažiť z nahrávky to, čo tam autori vložili. Nie je to jednoduchý proces a môže pôsobiť až odradzujúco.

Pôsobivosť sa nedá albumu uprieť, osobne chýba mi však pestrosť a väčšia muzikálnosť, ktorá bola na predchádzajúcom počine jasne definovaná.