BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Historik, scenárista, režisér a producent britskej BBC sa dlhodobo venuje témam druhej svetovej vojny a okrem televíznych dokumentov je autorom viacerých kníh. S jednou z nich sme sa pred časom zaoberali aj na tomto webe. Laurence Rees okrem BBC pôsobi aj na akademickej pôjde ako čestný člen katedry medzinárodných dejín Londýnskej školy ekonomiky a politických vied. Tentoraz tu máme dve knihy z jeho pera, ktoré vyšli v Ikare s ročným odstupom a zaoberajú sa, rovnako ako rovnomenné dokumenty BCC, nacizmom a jeho hlavnou postavou Adolfom Hitlerom.
TEMNÁ CHARIZMA ADOLFA HITLERA, Cesta do pekla (Ikar, 2013)
Dnes panuje všeobecná spoločenská zhoda, že Adolf Hitler bol prototypom zla a okrem pár šialencov a holohlavých psychopatov s týmto tvrdením nikto nepolemizuje. Otázkou zostáva, ako je možné, že tento človek, ktorým doslova lomcovala nenávisť, ktorý nemal spoločenské správanie a návyky a ktorý nemal absolútne žiadnu schopnosť diskutovať, dokázal nadchnúť také množstvo ľudí a získať takú masovú podporu pre svoje šialené vízie.
V tejto súvislosti sa spomína údajná Hitlerova charizma, preto sa Laurence Rees rohodol preskúmať povahu Hitlerovej príťažlivosti. Autor analyzuje Hitlerove chovanie, prejavy, vzťahy, ako i vtedajšie spoločensko-politické reálie, a na ich základe formuluje vlastné závery, pričom sa venuje celému životu vodcu NSDAP a Tretej ríše od mladosti až po samovraždu.
Svoju prácu Laurence Rees konzultoval v viacerými renomovanými historikmi, no aj tak nakoniec zdôrazňuje, že toto jeho dielo nie je čisto historickou prácou, ale ide o jeho vlastné závery a názory. V každom prípade je „Cesta do pekla“ nadmieru zujímavým čítaním.
NACISTI, Varovanie dejín (Ikar, 2012)
V staršom diele sa Rees venuje vnútornemu fungovaniu nacistického hnutia a následne aj Tretej ríše. V tomto prípade sa obrátil na tých najoprávnenejších - porozprával sa bývalými členmi NSDAP a Hitlerovmi súputníkmi. Najprekvapujúcejším záverom z týchto rozhovorov bolo zistenie, že títo bývali nacisti sa nevyhovárali na obyčajné počúvanie rozkazov, ale mnohí z nich svoje vtedajšie konanie považovali za správne.
Väčšina nacistov považovala svoju podporu Hitlerovi ako rozumnú odpoveď na vtedajšiu hospodársku i politickú krízu, ako aj následok nespravodlivej Versaillskej mierovej zmluvy, a samozrejme v neskorších rokoch išlo aj o následok indoktrinácie mládeže v mládežníckych nacistických organizáciach a školstve. Jednoducho túžili po silnom mužovi, ktorý dokáže povzniesť Nemcov z vtedajšieho marazmu, a pritom netušili, že svoju dušu ako i krajinu dali do rúk diablovi.
Okrem fungovania NSDAP a pridružených organizácií, ako aj nacistického Nemecka sa autor venuje aj fungovaniu vzťahov s rôznymi spojencami a významnú časť tejto knihy zaberá aj stať o soviestko-nacistickom pakte, ktorý odhaľuje zvrátenosť oboch režimov.
Na rozdiel od prvej knižky ide v tomto prípade o čisto historickú prácu, za ktorú dostal Laurence Ress čestný doktorát Sheffeldskej univerzity s nasledujúcim komentárom: „Laurence Rees si zalúži vďaku odborníkov z celého sveta za obrovský a unikátny príspevok k pochopeniu dejín.“
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.