Hravosť, pestrosť, hrdosť a prísny diktát. Presne tak by sa dala v stručnosti charakterizovať novinka prominentného nórskeho dua SATYRICON. Oplatilo sa veru čakať celých tých päť rokov, doska „Satyricon“ prináša nejedno príjemné prekvapenie, rovnako tak osvedčenú kvalitu.

Často si pri počúvaní tohto albumu spomeniem na najlepší zo štyroch koncertov SATYRICON, ktoré som mal doteraz možnosť vidieť. Klub Abaton v Prahe, koniec roka 2009 a Satyr s prehľadom, diktátorsky kontrolujúci dianie v publiku dolu aj na balkónoch. Výborný zvuk, dokonalý setlist, nekompromisné prívalové vlny energie. Ich albumová novinka je na tom rovnako.

Predzvesťou toho veľkého kina je už intro „Voice Of Shadows“, v ktorom sa na dvaapolminútovej ploche postupne rozohrávajú všetky nástroje – pobublávanie basy, brúsenie činelov a blán bicích, gitarové linky ako jemné kontúry smerujúce k veľkému nástupu menom „Tro Og Kraft“.

„Viera a sila“ je zdanlivo priamym pokračovaním toho, čo sa skončilo v „Den Siste“ na predchádzajúcom albumovom záreze „The Age Of Nero“. S novou energiou, nadšením a šibalskou tvrdohlavosťou – SATYRICON si na novinke skutočne robia, čo chcú a ako chcú.

Ako keby sa tým potvrdzovali Satyrove slová o tom, že keby mu išlo iba o peniaze, na kapelu sa môže úplne vykašľať. Nech sú jeho úspechy ako výrobcu kvalitného talianskeho vína akokoľvek oslnivé, je dobré, že nezanevrel ani na svoju hudobnícku kariéru. Mimochodom, z nahrávania si vraj odbehol na rokovania o odrodách hrozna pre ročník 2017.

Satyr berie s úsmevom akékoľvek narážky zo strany trve kvlt fanúšikov na tému Versace black metal. Vraj jazdí na koni a chodieva desať kilometrov cez les a kopce po čerstvý syr k spriazneným sedliakom, akýže potom Versace.

Štýlový blackmetalový hipster najneskôr štvrtou skladbou na svojom novom albume vyvlastnil celý súčasný čierny kov. „Nocturnal Flame“ je dokonalým mixom všetkého, čo sme tak zbožňovali na albumoch „Volcano“, „Now, Diabolical“ a „The Age Of Nero“. Neuveriteľný ťah na bránku, gitarový riff ako býčie stehno a do toho drzý, dobyvačný text podaný v typickom jedovatom štýle.

A veľké veci sa dejú aj v nasledujúcej košatej nádhere „Phoenix“. Žijeme v zaujímavých časoch. Dve najväčšie blackmetalové formácie súčasnosti šokujú na svojich nových, približne v tej istej dobe vydaných albumoch skladbami, ktoré nijako zvlášť nevyčnievajú z dennej dramaturgie rozhľadenejších rozhlasových staníc.

Švédski ohniví diablici WATAIN zrazili vo svojej „They Rode On“ odkaz krajanov BATHORY s atmosférou slaďáčiku „Nothing Else Matters“. Na albume „The Wild Hunt“ to pôsobí pomerne kŕčovito, násilne, ako päsť na ucho.

SATYRICON postupovali citlivejšie. Satyr písal skladbu „Phoenix“ priamo na hrdlo speváka nórskej rockovej kapely MADRUGADA. Sivert Høyem rozhodne nesklamal. Jeho hlas je ozdobou nahrávky a dokonale vygradovaná skladba jedným z vrcholov albumu „Satyricon“.

„Phoenix“ je zároveň symbolom aktuálneho smerovania nórskeho blackmetalového fenoménu. Presným zobrazením ich suverénnosti, umeleckej presvedčivosti, kumšte a sympatickej svojskosti. Zvlášť vynikne v priamom kontraste s nasledujúcou víchricou „Walker Upon The Wind“, najrýchlejšou a najzbesilejšou vecou na albume, ktorá len potvrdzuje kvality bubeníckeho fenoménu menom Frost.

Na jeho štyridsiatke mu vraj Satyr v rámci prípitku zablahoželal k tomu, že na ich novom albume konečne dokázal, že je skutočný umelec s pravým muzikantským cítením, nielen presný, agresívny, extrémne metalový bicman.

Málokto má groove ako Frost – ak to platilo pre skladbu „Nocturnal Flare“, pre parádnu hitovku „Nekrohaven“ to platí trojnásobne. Spolu s „Phoenix“ snáď najvydarenejšia vec na novom albume – samotný jej refén bude stačiť na to, aby Bratislava v zime na koncertnej zastávke SATYRICON ľahla popolom.

„Ageless Northern Spirit“ je rovnako ako prvý singel z tohto albumu, „Our World, It Rumbles Tonight“ príkladom kompozície, ktorá sama o sebe neoslní, ale zasadená do albumového kontextu rozhodne neuráža a nepôsobí ani dojmom výraznej skladateľskej slabiny. Jednoducho štandard SATYRICON.

Opulentná blackmetalová hymna „The Infinity Of Time And Space“ je presne tým, čo chýbalo napríklad predchádzajúcemu albumu – skladbou, ktorá nahrávke dodá svojou pestrosťou, košatosťou, nečakanými zvratmi a zauzleniami nadčasovosť a poslucháčsku trvácnosť. Aj vďaka nej nie je „Satyricon“ iba chutnou rockandrollovou jednohubkou.

Kým „Now, Diabolical“ a „The Age Of Nero“ boli priznanými albumovými dvojičkami, „Satyricon“ je začiatok novej éry. Už z prvých promo-fotiek kapely sa dal vytušiť príklon k pesničkovejším formám a atmosfére sedemdesiatych rokov. Album napokon viac ako milo prekvapil pestrosťou, nekompromisnosťou a zdravým muzikantským nadšením.

Záverečná inštrumentálka „Natt“ nás opäť vracia do príjemnej neistoty a je predzvesťou ďalších poslucháčskych výziev v budúcnosti. SATYRICON nám ešte rozhodne pripravia nejedno prekvapenie. Trúfam si povedať, že iba príjemné.