Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Táto kapela žiari, rastie, napreduje. Je príjemné vedieť, že sme sa pred dvomi rokmi v našom Oceľovom meste nemýlili, keď sme im predpovedali sľubnú budúcnosť. Vystúpenie KVELERTAK na Brutal Assaulte 2011 bolo vskutku zdrvujúce, a to kapelu čakali ešte výraznejšie koncertné úspechy – či už v predprograme FOO FIGHTERS v Oslo, alebo predskakovanie slovutným MASTODON.
Po dvoch rokoch tvrdej práce a cestovania si šesťčlenná nórska úderka našla čas na nahrávanie nového albumu, ktorý vychádza na renomovanej značke Roadrunner Records.
Veľa vecí zostalo na rovnakom mieste, niečo sa zmenilo. K lepšiemu. Nechýba muchovsko-secesný obal od Johna Baizleyho z BARONESS, nahrávalo sa opäť v štúdiách GodCity, producentsky asistoval Kurt Ballou z CONVERGE. Tentokrát vystrihol kapele rockovejší, svetlejší zvukový kabátik a zároveň sa viac dal záležať na práci s kontrastami.
KVELERTAK o sebe pri debute s úsmevom tvrdili, že v ich hudbe nájdete všetko – od BURZUM až po THIN LIZZY. Práve na blackmetalové sypačky sa na novinke „Meir“ kladie sympatický dôraz, kapela sa však na druhej strane nebojí ani akustických gitár – Nóri robia všetko pre spestrenie svojej parádnej rockandrollovej jazdy.
Ak hovoríme o albume „Meir“ ako o štúdiovke plnej kontrastov, dá sa pokojne pokračovať aj v súvislosti so skladateľskou a aranžérskou prácou. KVELERTAK prichádzajú s dvomi chytľavými, priam až „rádiovými“ skladbami – refrén singlovky „Bruane Brenn“ (horiace mosty) je ušný červ epických rozmerov. V záverečnej chuťovke „Kvelertak“ prinášajú nádherný gitarový motív a miestami prekvapujúco umiernené Erlendove vokály. Stále si však s prehľadom zachovávajú svoju typickú, nezameniteľnú tvár.
Šokujúcou záležitosťou je košatá, takmer deväťminútová kompozícia „Tordenbrak“. Na tento štýl hudby naozaj niečo nezvyčajné, na druhej strane KVELERTAK opäť ani na sekundu nenudia. Platí to aj pre celý album „Meir“ - šestica zo Stavangeru nahrala black´n´rollovú parádičku s optimisticky, presvetleno znejúcimi gitarami a dokonale našliapnutou rytmikou.
Samozrejme platí, že radšej raz zažiť naživo ako stokrát počuť zo štúdiovky. Ak budete mať čo i len maličkú šancu, KVELERTAK si rozhodne nenechajte ujsť.
Nezanedbateľné množstvo albumov sa v našej výročnej Valhalle ocitá vďaka tomu, že sa v subjektívnom vnímaní zdajú byť veľké „umenie“. Druhý album KVELERTAK sa ale do nej dostane práve preto, že oni sa takto správať vôbec nepotrebujú. Nákazlivé nič-neriešenie a pozitívna nálada prestupujú celý album. Pokiaľ bol debut výronom spontaneity, „Meir“ severanov zachytáva počas jemne triezvejšej snahy vybrusovať ďalej svoj prejav k dokonalosti. Vzniká trvanlivá muzika osobitá úplne obyčajným spôsobom. KVELERTAK sa opäť dobre bavia a aspoň v rámci „našich“ kruhov sa stávajú skutočným fenoménom. Pretože kým iní vymýšľajú, ako zanechať dojem pomocou ilúzie toho spomínaného „umenia“, tieto zjavy na to serú a s prstom v nose a špáradlom v zuboch hrajú naozaj najlepší rock’n’roll, na aký si v súčasnosti môžete zatrepať hlavou. A potom sa na ňu trebárs aj postaviť.
Nejdřív jsem byl skeptický, ale INTERPOL si mě znovu získali. Jasně, energii a hitovost prvních alb už nečekejte, přesto si kapela zachovává ono neuchopitelné kouzlo, které poznáte na sto honů. Intimní, hladivá a překvapivě podmanivá deska.
Táto kapela už tuším viac púta svojou vyšinutou HR politikou ako hudbou. Toto je vážne slabotka. Plytčina bez nápadov. Wow, máte výborného bubeníka! A čo ďalej?
Jsou nahrávky spadající do šuplíku atmosférický black metal, které vás při poslechu neotravují, příjemně tečou jedním uchem dovnitř a druhým ven a chvílemi mají blíže k ambientu. Opravdu velmi pěkná hudba na pozadí, ale co jsem to vlastně poslouchal?
Svět hoří, asfalt měkne a čtyřka z Oklahomy k tomu dodává soundtrack. Další porce sonické beznaděje od kapely, která dokáže proměnit lidskou úzkost v překvapivě návykovou formu.
Bergenská smečka zjednodušila projev směrem k studenému, agresivnímu meloblacku, který mgłavě připomene tvorbu jistých kontroverzních Poláků. A ono to funguje. Čitelný, přístupný, dynamický materiál působí přiměřeně epicky i bez větší orchestrální pompy.
Výživná směs žánrů, mathrockový základ, melodie, emo nálady i post hardcore útočnost. Neposedná rytmika žene skladby do neustálých změn a výrazný ženský vokál umí být přirozeně zpěvný, ale též vyhroceně útočný. Alternativa v tom dobrém slova smyslu.
Francúzsky black metal bol vždy trochu „iný“, a MOURIR tento stereotyp potvrdzujú. Za valivým, pomalým tokom disonantného čierneho kovu, zamračenom ako pán na obale dosky, sa skrýva prekvapivá dávka melódií. Na ploche 40 minút sa tento kontrast neopočúva.