Medové motúzy pod nosom redefinované.

Stojí za povšimnutie, že krstný otec ambientu vydal Ódu na svetlo práve v zime. Sama o sebe je slnečná a príjemne lenivá, takže pôsobí ako príchod jari alebo náhle presvetlená jeseň. V odtieňoch žltej, zelenej a oranžovej prenáša človeka v priestore aj v čase, až má chuť priraďovať k tónom farby.

Prvý sólový album Briana Ena po siedmych rokoch sa vracia ku koreňom jeho tvorby aj k podstate žánru. Okamžite rozpoznateľný zvuk – koľko iných autorov ho má? – sa tentoraz presne hodí k rozťahaným Enovým kolážam. Pripomína STARS OF THE LID, dokonalých emisárov ťažkých viečok. Je hmatateľne sladký, nie však presladený.

„Lux“ je hudbou k myslenému aj konkrétnemu miestu. Ako inštaláciu ho mohli počuť návštevníci galérie v Turíne a ľudia v letiskových halách (spomeňte si na „Ambient 1: Music For Airports“). Znie veľmi intuitívne. Je rozdrobený na milión dielikov, takže neobsahuje žiadne silné motívy, a všetko podriaďuje iba abstraktnej nálade, do ktorej vĺn sa buď dá ponoriť, alebo nie – a vtedy sa rozlievajú navôkol a narážajú do stien.

Je zaujímavé počúvať, akou zmenou si prešiel žáner za vyše štyridsať rokov existencie. Cieľ zostáva – aspoň na chvíľu – rovnaký. Forma je naopak ešte dôležitejšia. Práve ona posúva tradičný koncept znova o kúsok dopredu.