Po experimentálnom dvoj-tripe "Black Meddle" sa Blake Judd rozhodol vrátiť k tomu, čo kapelu vystihuje najlepšie - a to je priamočiary špinavý black metal. Bezproblémové koncertné prevedenie, údernosť a agresivita materiálu sú piliere, na ktorých mal byť "Silencing Machine" podľa jeho slov postavený.

Ku kapele sa vrátil aj bývalý gitarista Aamonael, ktorý sa podstatnou mierou podieľal na komponovaní materiálu. "Silencing Machine" je tak iný v mnohých ohľadoch a nie je možné ho nazvať logickým pokračovateľom experimentálnych predchodcov.

Jedným z dôležitých momentov bola snaha nahrať materiál, ktorý je možné dobre previesť aj na koncertné pódium. To znamená žiadne tony zvukových stôp (na "Addicts" ich bolo miestami viac než 20), ale len poctivá pätica nástrojov obohatená o nový elektronický rozmer. Práve tento aspekt je z pohľadu nahrávky snáď najprekvapivejším a najsilnejšie udrie v titulnej "Silencing Machine", kde do veľkej miery prináša negatívny šok.

V prvých sekundách mi hlavou prebleskla len nechuť a práve to, že to s tou elektronikou NACHTMYSTIUM prehnali, pretože sú v nej miestami všetky nástroje spoľahlivo utopené. Našťastie tento element ustupuje do pozadia poctivej inštrumentácii a stáva sa organickou, aj keď naďalej znepokojujúcou súčasťou nahrávky. Inak je album neoklasická blackmetalová jazda s výnimčným citom pre melodické linky, sóla a tradičnú dávku melancholickej utópie.

NACHTMYSTIUM nezabúdajú ani na čierne hardrockové výlety, zhmotnené v hitovkách "Borrowed Hope And Broken Dreams" a "Give Me The Grave", ktorým je už teraz možné prorokovať pôsobivé koncertné prevedenie.

Okrem údernosti disponuje nahrávka vlastným posolstvom prenášaným cez bezútešné texty v podaní charizmatického frontmana, ktorého hlas je tradične výrazným atribútom. Ako celok funguje "Silencing Machine" veľmi nenúteným a plynulým dojmom bez hluchých miest a z výsledku je cítiť presný autorský zámer bez kúska skladateľského tápania. To dáva možnosť poslucháčovi ponoriť sa do širšieho žánrového spektra od industriálnej éry v "Decimation, Annihilation", cez mohutný samovražedný black v "And I Control You" až po tradičnejšie formy eskalujúce v úvode "Reduced To Ashes" alebo "I Wait In Hell". 

Zdá sa, že v kapele to momentálne naozaj šľape optimálne a "Silencing Machine" je toho temer dokonalým výsledkom. Jedinou výhradou môže byť nezvládnutie elektroniky, ktorá je v druhom pláne prítomná vo všetkých skladbách a miestami môže pôsobiť samoúčelne. Z ďalších hľadisiek ale ide o fluidný a excelentný blackmetalový materiál, ktorý dokáže svojou energiou i atmosférou veľmi rýchlo pohltiť, a bez problémov sa zaradí na čelo diskografie kapely.