BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
České vydavateľstvo Zeras, o ktorom som si dodnes myslel, že patrilo lídrovi ROOT, sa postaralo o vydanie prvého oficiálneho metalového albumu slovenskej skupine. GLADIATOR sa chopili svojej šance s nadšením, no nie s veľkou originalitou. Kopírovanie postupov, ktoré používali veľké mená vtedajšieho svetového metalového mainstreamu im ale išlo od ruky a fanúšikovia, hladní po domácej metalovej muzike im tento prehrešok radi odpustili.
Na debute sa pre kapelu zjavne stala hlavnou inšpiráciou SEPULTURA, ktorá len tesne predtým prišla so svojim prelomovým albumom „Arise“ (1991). GLADIATOR neostali svojej inšpirácii nič dlžní a na fanúšikov s nadšením vybalili veľmi slušne zahraný kus poctivej muziky, z ktorej bolo cítiť nadšenie a zápal pre vec. Dnes by na vás pri počúvaní tohto diela mohli padnúť rozpaky, rovnako ako pri pohľade na obal albumu, ale vzhľadom na rok vzniku je možné prižmúriť oči a tento album si uctiť minimálne z hľadiska jeho pozitívneho prínosu pre domácu scénu.
Gladiátorom sa so svojim debutom podarilo presadiť nielen na československej metalovej scéne, ale s klipom „Profitable Losses“ sa dostali dokonca aj do americkej MTV - boli historicky prvou slovenskou, ak nie dokonca československou kapelou, ktorá sa dostala do vysielania tejto najznámejšej hudobnej televíznej stanice. Podobne úspešný bol aj ich druhý album „Made Of Pain“, videoklip ku skladbe „My World“, okrem MTV, prerazil aj na nemeckom hudobnom kanáli VIVA a táto skladba bola aj prvou metalovou, ktorá sa objavila v slovenských oficiálnych hitparádach. Ani na druhom albume GLADIATOR neoplýval prílišnou originalitou, v tomto prípade ale po inšpiráciu začali chlapci z Alekšiniec siahať skôr do deathmetalových ako thrashmetalových vôd.
Svoje prvé demo „Predohra smrti (Overture of Death)“ z roku 1990 nahrali títo pionieri v hlohoveckom štúdiu Exponent a práve výberom štúdia urobili GLADIATOR asi najväčšiu službu slovenskej metalovej scéne (niekto by povedal, že medvediu), pretože následne drvivá väčšina metalových nahrávok, hlavne tých deathmetalových, pochádzala práve z tohto štúdia. Štúdio Exponent sa na približne desaťročie stalo povinnou zastávkou pre skoro každú metalovú kapelu, ktorá chcela u nás niečo znamenať. Paradoxne, GLADIATOR svoje metalové albumy „Designation“ a „Made Of Pain“ v Exponente nenahrali, i keď na svojom treťom grungovom albume „Third Eye“ sa doň vrátili a už mu až dodnes ostali verní.
Neviem, či povedať škoda alebo chvalabohu, že po prvých dvoch albumoch GLADIATOR rezignovali na metal a začali svoju hudobnú tvár meniť skrz grunge až do dnešnej podoby pop-rockového „cukríka“ pre tínedžerky, nakoľko sa im dodnes nepodarilo vyprodukovať originálnejšiu muziku ako v začiatkoch. Ale to už je iný príbeh, ktorý nemení nič na fakte, že debutový album „Designation“ bol dôležitým míľnikom domácej metalovej scény.
Nie veľmi originálne dielo, ktoré aj napriek tomu bolo pre metalovú scénu zásadné.
Miko Hladký
- gitara, spev
Maroš Hladký
- gitara
Dušan Hladký
- basgitara
Juro Babulič
- bicie
1. Over The Oversight
2. Profitable Losses
3. Bastard Death
4. Mortal Glare
5. Designation
6. Sorrow
7. Morbid Murdering
8. Bloody Property
9. Stinking Masses
10. Useless Child
20 rokov: 1991 – 2011 (2011)
Hlavu maj hore (2009)
Live (2008)
… ako predtým (2007)
Mesto (2006)
Cesta do neba (2004)
Single 1994 – 2002 (2002)
Črepy (2002)
Babylon Hotel (2000)
… viem, kde boh spí (1999)
Legal Drug (1997)
Dogstime (1996)
Third Eye (1994)
Made Of Pain (1993)
Designation (1992)
Predohra smrti (Overture Of Death) (demo) (1990)
Vydáno: 1992
Vydavatel: Zeras
Stopáž: 44:21
Produkce: Zbyněk Adam
Studio: studio
Tomuto sa povie úkaz. Prvé stretnutie so skupinou, to bol klip myslím že v Tim Sikes Video Show. No klip... Také čosi, čo dom dal s kamerou, ktorou si začiatkom 90. rokov ľudia nakrúcali svadby. Thrash metal, vtedy mi to prišlo ako pokus o KREATOR so slovenským spevom, ktorý celú vec u mňa dosť diskvalifikoval. Potom prišiel debutový album „Designation“. V podstate blesk z jasného neba, ktorý GLADIATOR pasoval na slovenskú SEPULTURU v podstate 1:1, až na zvuk. Slovensko v momente malo „vývozný metalový artikel“, keďže „Designation“ bol v dobových podmienkach thrash- či thrash/deathmetalový nárez od hudobníkov, ktorí sa síce s originalitou veľmi nezalamovali, ale ak šlo o to, urobiť poriadny metal, to im karta išla. Nasledoval ďalší thrashmetalový kus „Made Of Pain“, ktorý bol stále slušnou dávkou tvrdej hudby, po ňom ešte všetko možné „moderné“ mixujúci „Third Eye“, na ktorom možno počuť posledné stopy metalovej minulosti kvarteta z Alekšiniec. Zrejme potom kedysi odznela veta „pozrite sa, chlapci, buď sa chcete živiť hudbou, alebo hrať toto...“ a odvtedy je tvorba GLADIATOR jeden veľký a svetovo dosť pravdepodobne unikátny facepalm. Aspoň ja si neviem spomenúť na inú kapelu, ktorá by kormidlo od dosť extrémneho metalu stočila až k ulepenému spotrebnému popíku, to všetko bez zmeny názvu.
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.