Hneď na úvod musím poznamenať, že nová nahrávka WOLVES IN THE THRONE ROOM je tou najpestrejšou, akú bratia Aaron a Nathan Weaverovci doposiaľ zložili. Akoby si chlapci z Olympie uvedomili, že svojim priaznivcom nemôžu opäť vtlačiť do hlavy tú istú zlátaninu monotónneho „atmosférického“ black metalu a tváriť sa pri tom bohorovne.

Osobne som rád, že Vlci vykročili troška krkolomnejšou cestičkou. WOLVES IN THE THRONE ROOM (ďalej ako WITTR) demonštrujú na „Celestial Lineage“ vskutku pozmenenú verziu toho, čo ich tak preslávilo. Aj keď, povedzme si to na rovinu, to samozrejme nikdy nebolo nič prevratné a svetoborné, pokiaľ odrátame ideovú stránku veci a filozofické podhubie, z ktorého Američania vzišli.

Je jasné, že akési hudobné precitnutie a s ním spojená mierna zmena štýlu WITTR len prospeli a nové skladby spĺňajú pôvodný zámer „navodiť tú správnu atmosféru“ účinnejšie ako predošlá tvorba kapely. Samotné slovo „atmosférický“ dostalo na „Celestial Lineage“ úplne nový rozmer. Weaverovci sa pri svojom ťažení opäť orientovali na sever Európy, avšak ozveny tamojšieho klávesového a temne ladeného black metalu druhej polovice deväťdesiatych rokov sú na nováčikovi citeľnejšie ako kedykoľvek predtým. K rozmanitosti albumu prispel aj fakt, že sa bratské duo nebránilo účinkovaniu muzikantov z rôznych zákutí scény, ktorí na „Celestial Lineage“ spĺňajú funkciu hostí. Je jasné, že do skladieb toho priniesli omnoho viac, ako sa od nich očakávalo.

„Celestial Lineage“ je vyváženejší a dynamickejší ako jeho predchodcovia. Do produkcie WITTR pribudlo ešte viac výrazných pasáží, ktorých primárnym zdrojom nebol metal ani žiadne jeho odnože a skupina skôr ako na blackovú priamočiarosť stavila na mnohotvárnosť prejavu. K tomu si dopomáha post-rockovou rozvláčnosťou, ktorú strieda s monumentálnymi medzihrami, bohatým aranžmánmi a prepracovanými gitarovými partami. To všetko je umne zmiešané s (pre túto kapelu už charakteristickými) energickými blackovými pasážami, ktoré však netrpia fádnosťou a „jednoduchosťou“ predchádzajúcich albumov.

Agresivita teda ustúpila, pričom do popredia sa väčšmi dostáva éterická podoba čierneho kovu, zdobená melódiami a rozjímavými klávesovými plochami. WITTR určite nemajú ambície stať sa nejakým vyšším umením s avantgardným postojom a fundamentom ich tvorby naďalej zostáva viac-menej black metal. Povedzme, že WITTR viac nechcú byť „len“ klasickou blackovou kapelou (s diametrálne odlišným antikapitalistickým a ekozofickým ideovým podtónom), ale chcú sa diferencovať aj hudobne a do svojej tvorby zasadiť aspoň nejaké semienko odlišnosti.

Na „Celestial Lineage“ sa to Weaverovcom podarilo a minimálne v intenciách novodobej USBM scény ide o nahrávku nadpriemernú. Paradoxné je, že jedni z lídrov amerického čierneho kovu, ktorými WITTR v súčasnosti bez pochýb sú, sa tak okato približujú práve špecifickej európskej vetve a z niektorých pasáží priam sršia nórske atmosférické „deväťdesiatky“.

Ak mám byť explicitný, WITTR si tentokrát namiesto BURZUM „požičiavajú“ vo veľkej miere od EMPEROR. Cisárova pečať je citeľná vo viacerých skladbách, ale pri úvodnej „Thuja Magus Imperium“ sa mu WITTR priblížili až nebezpečne blízko. V tomto prípade však nejde o sprosté kopírovanie postupov z „In The Nightside...“ a WITTR skôr zvolili ďakovný postoj úctivých fanúšikov.

K obzvlášť pútavým častiam „Celestial Lineage“ patria hojné vsuvky a intermezzá, ktorých prvotným cieľom je ozvláštniť celkový ráz albumu niečím netuctovým a exotickým. Aj tentokrát Vlci stavili na istotu v podobe ozdôbky Jessiky Kenney, ktorá hosťuje na takmer všetkých radových albumoch kapely a stáva sa niečím ako jej dvornou speváčkou.

Tento raz sa okrem Jessiky pridali aj iné zvučné mená: Aaron Turner (ISIS) svojím svojským vokálom obohatil druhú skladbu „Permanent Changes In Consciousness“ a jeho hlas mi po dlhom čase opäť nevadí, naopak, do danej skladby svojou farbou náramne sedí a dodáva jej (zrejme) chcený mystický rozmer. Vedľa Jessiky sa zaskvela aj Aaronova manželka Faith (napr. MAMIFFER) a gitarista Milky (ASVA), ktorý obstaral úvodné, a treba povedať, že vznešene krásne, sólo albumu.

WITTR na svojej novinke oscilujú niekde medzi veľmi jemným, rozvláčnym post-doom metalom a klávesovým blackom, pričom využívajú práve prvky a nástroje pre tvrdú hudbu atypické. Výsledok vôbec neznie vykonštruovane a WITTR naďalej zostávajú verní prirodzenej, dalo by sa povedať naturálnej odnoži black metalu. Momentálne aj s poriadnou dávkou pridanej hodnoty v podobe pasáží, na ktoré sme u Weaverovcov neboli až tak zvyknutí.