Byť originálnym v akejkoľvek oblasti umenia je ťažké. Ponechajme teraz bokom náročnosť, s akou sa dá odlíšiť od zvyšku konkurentov. Ak sa vcítime do kože autora, častým problémom je už len fakt, že keď sa aj človeku podarí prísť s niečím novým a daná forma žne úspechy, takmer vždy sa nájde dosť nasledovateľov, ktorí opakovaním alebo rovno dezinterpretáciou znehodnotia jeho pôvodnú myšlienku.

Nedochádza tým len k vyčerpaniu formy ako takej. Pod tažobou kvantity častokrát vyznieva všedne aj prvotná iskra. Po príklady netreba chodiť ďaleko, subžánrami pretkaná metalová škatuľka je ich predsa plná.

ESOTERIC majú šťastie. Ich rukopis zostáva nedotknutý už takmer dve dekády. Inšpirované kapely, rozosiate po svetovej mape celkom náhodne, akoby boli spokojné s umiestnením na periférii záujmu a k odkazu britských doommetalistov pristupujú s rešpektom. Naďalej preto platí, že nielenže nenájdete skupinu, ktorá by znela rovnako, ale nepodarí sa vám vypátrať ani takú, ktorú by bolo možné obviniť z nevkusného vykrádania Britov.

Skrátka a jednoducho: ESOTERIC si svoju psychedelickú formu vypracovali sami. A aj v roku 2011 sú jej jedinými široko rešpektovanými používateľmi, bez ohľadu niekoľko (ne)skrytých obdivovateľov odkiaľsi z Talianska alebo z Číny.

Menej je niekedy viac

Pätica Britov navyše pochopila to, čo uniká povedzme ANAAL NATHRAKH alebo JESU. Nie je taká zahľadená do vlastnej originálnej produkcie, aby zásobovala fanúšikov prebytkom kolísavého materiálu. Aj z toho dôvodu neprekáža, že nápady z novinky mohli pokojne odznieť na väčšine z predošlých radoviek. Základné fluidum ESOTERIC nemá prečo nefungovať, pokiaľ sa s ním narába rozumne a pokiaľ v podobe štúdiových albumov vychádza s odstupom niekoľkých rokov. Presýtenie zatiaľ nehrozí.

Labyrint zvukov je teda opäť vystavaný podľa toho istého náčrtu, tentokrát s ešte väčším dôrazom na melodiku a čitateľnosť produkcie. Gitarové linky akoby poletovali kdesi vo vzduchu, vytvárali farebné obrazce, aby sa vzápäti úplne rozpadli, roztočili v mätúci vír alebo premenili v tečúcu lávu a neskôr sa znova sformovali do strhujúcej podoby. Stačí sa poddať a osvedčená formulka prináša požadovaný pôžitok.

Ďalší z odleskov iného sveta

Pri troche nadhľadu, Briti stále jestvujú mimo času a nepodľahli dobe rýchleho odmeňovania: trebárs na najlepší moment úvodnej „Abandonment“ si poslucháč počká až do záveru 13-minútovej skladby a mamutia stopáž albumu opät vzbudzuje zbytočné obavy z nedostatku súdnosti. Rovnako ako v minulosti, ESOTERIC aj teraz zásobujú poslucháča natoľko dobrými podnetmi, že si môžu dovoliť odložiť niektoré z výstavných momentov až na samý koniec. A ani raz nedávajú dôvod uvažovať o vyváženosti materiálu.

S výsledkom preto panuje spokojnosť. „Paragon Of Dissonance“ je ďalším odleskom alternatívnej reality, vytvorenej kapelou na ploche niekoľkých štúdioviek. Netreba si klamať – v súčasnosti už neprináša nič zásadne nové. No podobne ako doom metal, ktorý naposledy nevydýchol na prelome tisícročí, ba naopak priniesol veľa zaujímavého v post-metalovej či drone-doomovej forme, aj ona dokáže dodnes oslovovať svojimi náladami.

Ak by existoval rebríček prakticky nemenných skupín, starnúcich kvalitnejšie ako len so cťou, ESOTERIC by sa umiestnili vysoko. Aj napriek tomu: Kacírska otázka znie, či nie je lepšie nechať niektoré veci nedotknuté. A prísne vzaté, nedokážem nájsť dôvod, pre ktorý sa oplatí uprednostniť „Paragon Of Dissonance“ pred hociktorým z predošlých troch albumov.