BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
GAMMA RAY odštartovali nový rok veľkolepo. 29. januára im vyšiel v poradí desiaty radový album v dvadsaťročnej kariére a vzápätí vyrazili na európske turné. Prvá zastávka padla logicky na ich domovské mesto Hamburg. Keď sa nám naskytla možnosť spojiť návštevu tohto nádherného nemeckého prístavného mesta s natoľko výnimočnou šou, neváhali sme ani sekundu.
Koncert, ktorý si kapela organizovala sama, sa konal v hamburskej štvrti St. Pauli. Docks s kapacitou približne 1500 ľudí patrí medzi najprestížnejšie koncertné priestory v meste a v ten večer praskal vo švíkoch. Hoci v hre bolo viacero predkapiel, šťastie sa nakoniec usmialo na SECRET SPHERE. Talianski powermetalisti nie sú v Nemecku neznámym pojmom. Minulý rok v októbri vydali piaty album „Blood Sweet Theory“, na ktorom spolupracovali s Achimom Köhlerom. V ten večer sa opäť raz potvrdilo staré známe pravidlo, že nešťastie nechodí po horách, ale po hudobníkoch, a tak si svoj diel smoly museli vyčerpať práve temperamentní Taliani. Ich spevák Ramon R. Messina ochorel, takže im na prvých troch koncertoch pomohol Alessandro Conti zo spriatelených TRICK OR TREAT.
SECRET SPHERE zvládli úlohu prvej predkapely na výbornú. V každej, precízne odohratej skladbe prezentovali svoju zohratosť a nikto (až na najvernejších fanúšikov) nemal šancu postrehnúť, že v zostave figuruje náhradný spevák. Mňa osobne talianski melodici nijako zvlášť neohúrili, ale ani nesklamali. Odohrali slušne našľapaný koncertný set a príjemne rozohriali publikum pred hlavnou hviezdou večera. S Hansenovcami úzko prepojení FREEDOM CALL po štýlovej stránke skvele zapadajú do „To The Metal Tour“. Od roku 2006, kedy kapela hrala na Slovensku naposledy, sa jej zostava trochu pomenila. Do skupiny pribudol nový basgitarista Samy Saemann a na bicích počas tohto turné Daniela Zimmermanna z logických dôvodov vystriedal Klaus Sperling, známy napríklad z PRIMAL FEAR. Dvanásteho februára však prenikli na verejnosť informácie, že Daniel už nie je oficiálnym členom kapely. Vzdal sa svojho postu v prospech GAMMA RAY. Hoci FREEDOM CALL sa nikdy nepodarilo prepracovať do prvej ligy, zo železnou pravidelnosťou vydávajú albumy a pri ich koncertoch zaplesá srdce každého fanúšika melodického metalu. Novinka s názvom „Legend Of The Shadowking“ im vyšla v ten istý deň ako headlinerom turné. Energické, i keď na môj vkus až príliš gýčovité skladby, výborný zvuk a skvelé spevácke a frontmanské výkony sympaťáka Chrisa Baya nenechali publikum chladné. Hamburčania prejavili FREEDOM CALL až nečakane veľkú podporu a predné rady odspievali s Chrisom každučký refrén. Atmosféra gradovala a schyľovalo sa k povestnej čerešničke na torte.
Setlist: „We Are The One“, „United Alliance“, „Thunder God“, „Tears Of Babylon“, „Merlin – Legend Of The Past“, „The Darkness“, „Warriors“, „Land Of Light“, „Freedom Call“
Tou bol koncert GAMMA RAY do slova a do písmena. Keď sa počas obligátneho intra na pódiu vyzdobenom kulisami s motívami obalu najnovšej dosky postupne objavili Daniel Zimmermann, Dirk Schlächter, Henjo Richter a Kai Hansen, v klube vypukla absolútna eufória. Osvedčený vypaľovák na úvod v podobe „Gardens Of The Sinner“ sa prehupol do dvoch nových vecí, vynikajúcej „Empathy“ a „Deadlands“. Hoci album bol v tom čase na pultoch len týždeň, nemeckí fanúšikovia prišli na koncert dobre pripravení a nerobilo im problém odspievať refrény či takmer celé skladby. Keďže na Slovensku sa „To The Metal“ ešte nedal zohnať, bola som oproti nim v istej nevýhode. Ale nový materiál je natoľko chytľavý a strhujúci, že osloví už pri prvom počutí. Okrem už spomínanej „Empathy“ ma z noviniek najviac zaujali Dirkova epická skladba „No Need To Cry“ a titulný track „To The Metal“. Skladba mala naživo prvýkrát premiéru na minuloročnom festivale Wacken Open Air, kde zožala veľmi priaznivý ohlas a Kaiovi sa podarilo zložiť ďalší koncertný hit v duchu „Heavy Metal Universe“. Hoci názov niekomu môže pripadať ako jedno veľké klišé, lepšie sa oslava metalovej muziky ani nedá vyjadriť. Ak existuje skupina, ktorá má právo takýto titul použiť bez toho, aby vyznel pateticky, potom je to práve GAMMA RAY. Nefalšovaná radosť z hrania, muzikantská profesionalita, zapálenie pre metal a „človečina“, ktorá z nich vyžaruje, robia z GAMMA RAY neporaziteľnú kapelu v rámci žánru. Ale naspäť ku koncertu. O tom, že muzikanti sú s novým materiálom nadmieru spokojní, svedčí aj fakt, že sa z neho rozhodli „prevetrať“ hneď päť kúskov. Veľmi dobre ich skombinovali so starými známymi klasikami. Odznel dokonca aj „Armageddon“ a „Rebellion In Dreamland“ sme sa po dlhom čase konečne dočkali v kompletnej neprerušovanej verzii. Nemohlo chýbať ani vynikajúce Danielovo sólo na bicích. Hansenovci majú z čoho vyberať, a tak v ten večer obšťastnili osadenstvo Docks tým najlepším z albumov „Land Of The Free“, „Powerplant“, „Majesty“ a samozrejme „To The Metal“. Krištáľovo čistý zvuk dával vyznieť drobným intonačným chybičkám a v jednom prípade rozladenej gitare, dvakrát sa objavil menší technický problém, čo je na úvodnom koncerte turné úplne v poriadku. Oveľa podstatnejšie bolo, že skladby pôsobili na publikum doslova elektrizujúco a symbióza, ktorú dokázala kapela vytvoriť so svojimi najvernejšími domácimi fans, sa veru nedá zažiť na každom koncerte. Hansenovci po jedenástich hlavných skladbách opustili pódium, aby sa po krátkej pauze sprevádzanej nekonečným ováciami publika vrátili späť a rozlúčili sa prídavkami „Future World“ a „Send Me A Sign“.
Výnimočný večer sa skončil, ale toto bol jeden z tých koncertov, na ktoré sa nezabúda do konca života. GAMMA RAY hneď na druhý deň hrali v Belgicku a po zastávkach vo Francúzsku, Španielsku, Taliansku, Grécku, Bulharsku a Srbsku s nimi môžeme oslavovať metal na Slovensku hneď trikrát: 26. 2. v Prešove, 27. 2. v Žiari nad Hronom a 28. 2. v Bratislave.
Setlist: „Gardens Of The Sinner“, „Empathy“, „Deadlands“, „Fight“, „Abyss Of The Void“, „Mother Angel“, „Armageddon“, „To The Metal“, „No Need To Cry“, „Rebellion In Dreamland“, „Man On A Mission“, „Future World“, „Send Me A Sign“
Foto: Karla Černá
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.