BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Prekvapujúce alebo nie, jedna z najzaujímavejších a najosobitejších doomových kapiel súčasnosti pochádza z exotického Čile, má na konte dva mimoriadne vydarené albumy („The Tatterdemalion Express“ + „Draining The Waterheart“) a onedlho k nim pridá aj tretí. O ňom, ale aj o živote v krajine na „konci sveta“ hovoria gitarista a basák skupiny MAR DE GRISES – Rodrigo Morris (ďalej ako „RM“), respektíve Rodrigo Galvéz (ďalej ako „RG“) – v nasledujúcom rozhovore.
Čo je nové u MAR DE GRISES? Album ste vydali naposledy minulý rok, koncerty momentálne nechystáte žiadne, v poslednej dobe o vás nie je veľmi počuť.
RM: Pracujeme na novom materiáli. Vlastne už je v podstate hotový, takže ostávajú len posledné úpravy.
Bude sa niesť v podobnom duchu, ako vaša ostatná tvorba?
RM: Je ťažké slovami vyjadriť, aký bude výsledný produkt. Myslím, že tentokrát budeš mať možnosť počuť trochu iný MAR DE GRISES, ale opäť plný rozdielnych farieb a tvarov. Snažíme sa doň zakomponovať iné pocity ako na „The Tatterdemalion Express“ či „Draining The Waterheart“. Možno to bude taký menší prechod medzi oboma dielami.
RG: V každom prípade, našim cieľom je, aby nový album znel čo najviac jedinečne, špeciálne. Intenzívne pocity a hĺbka v našej hudbe určite ostanú, neželáme si však opakovať dookola tie isté postupy.
V čom bude teda spočívať tá spomínaná obmena?
RG: Už v období „The Tatterdemalion Express“ sme používali rozdielne kompozície a elementy pre jednotlivé skladby. Každá z nich má vlastnú štruktúru, obsahuje prvky z rôznych druhov hudby – metalu, elektroniky, klasickej hudby, black metalu, post-rocku, ambientu... Všetky však majú (vďaka pomalému tempu a textom) doomovú pečať. Pri druhom albume sme sa o podobné aranže chceli pokúsiť znova, no zároveň sme cítili potrebu rozvinúť celkovú harmóniu skladieb, zakomponovať do nich viac gitarových melódií a tomu prispôsobiť aj zvyšok. Opäť bolo našim cielom vytvoríť intenzívne, pocitovo hlboké dielo vyhýbajúce sa všetkým tým žánrovým klišé, akými sú pohrebný zvuk, extrémne pomalé tempo, tie najtemnejšie ambientné pasáže či gýčové sláčikové a klavírne sekcie.
Týmto si zrejme urazil zopár ľudí.
RG: Dúfam, že ma nepochopia zle, mám rád aj také kapely, chceli sme len skúsiť urobiť niečo inak ako ostatní, odlíšiť sa. Naša hudba je taká osobná, ako to len ide, pri jej tvorbe čerpáme inšpiráciu hlavne zo seba, takže zákonite musí byť v niečom iná. Pripadal by som si veľmi hlúpo, keby som mal spievať veci z hĺbky svojej duše a na pozadí by hral ukradnutý riff od BLACK SABBATH či MY DYING BRIDE.
Vráťme sa k pôvodnému zámeru otázky. O akej zmene si to hovoril?
RG: Možno ani nejde o zmenu. Možno sa nájdu ľudia, čo si myslia, že hudba MAR DE GRISES je len jeden veľký kolovrátok (smiech).Všetok ten progres je len našim zámerom, ťažko povedať, ako to cíti druhá strana. Z nášho pohľadu sa stále niekam vyvíjame a pochopiteľne to zasiahne aj pripravovanú nahrávku. Myslím, že už je to akousi charakteristikou našej kapely, zapracovávanie nových elementov bolo pre nás bežné aj v minulosti, neupustili sme od neho ani teraz.
Niekoľkokrát ste spomenuli to, ako chcete znieť čo najemocionálnejšie, najhlbšie. V skutočnosti ste ale veľmi priateľskými, milými osobami. Zvláštny paradox, nie?
RM: Podľa mňa v tom nie je žiaden konflikt. Pristupovať k hudbe emocionálne a byť priateľským, otvoreným človekom má viac spoločného, ako by sa mohlo zdať. Napokon, sám si zažil SATURNUS, z tohto pohľadu sú na tom ešte „horšie“ ako my (smiech).
No dobre, ale kým oni sú beznádejní romantici, vy sa asi vyžívate len v tej beznádeji.
RG: Čiastočne je to tak, ale vždy sa snažíme v skladbách sprostredkovať aj nejaké kladné signály, možno nádej. Dobrým príkladom by mohol byť názov nášho posledného albumu – „Draining The Waterheart“. Vysuš všetky svoje skutočné pocity, nájdeš tak kľud, odpočinok, načerpáš novú energiu a získaš nový pohľad na veci odohrávajúce sa deň čo deň okolo teba. Je v tom určité pozitívne posolstvo, návod nato, ako sa neutopiť v mori života.
Posuňme sa ďalej. Čoskoro bude nový album, čo nejaké európske turné?
RM: Snažíme sa oň už dlhší čas, ale povedali sme si, že počkáme až na vydanie nahrávky. Okrem toho máme všetci svoju prácu, štúdium, rodinu... Je ťažké zorganizovať niečo podobné pre kapelu žijúcu doslova na konci sveta, cestovné náklady z Čile sú neúnosné.
Ak si dobre pamätám, naposledy vám ich uhradila čilská vláda.
RM: Áno, veľa to pre nás znamenalo, sami si to nemôžeme dovoliť. Sme do veľkej miery závislí práve na ich dobrej vôli, na tom, že nám s tým dokážu pomôcť. Ale poviem ti, reprezentovať vlastnú vládu a krajinu bol pre nás veľký zážitok. Dokázať všetkým, že aj my tu v Čile máme čo ukázať svetu, pre nás znamenalo veľa.
Ako sa vôbec tvárili, keď ste za nimi prišli prvýkrát s podobnou požiadavkou?
RG: Ver tomu, že neboli nadšení (smiech). Zo začiatku nemali záujem, tak sme im na niekoľko rokov dali pokoj. V tej dobe sme boli v našej krajine úplne neznámym pojmom, navyše hráme doom metal, bolo teda takmer nemožné dosiahnuť podobnú finančnú podporu. Tesne po vydaní druhého albumu sme sa stretli s rovnakou reakciou, získali sme však lepší kontakt a vďaka známosti sa naše šance zvýšili. Podarilo sa. Následne si už len skontrolovali všetky informácie, spoločnosti, ktoré nás v zahraničí podporovali, dokonca aj lokálne kapely. Zavážila tiež podpora médii, dobré predaje nosičov a spätná väzba od fanúšikov. Bolo to ťažké, ale stálo to zato.
Je bežné, že u vás vláda podporuje metalové kapely?
RG: V skutočnosti sme boli úplne prví, komu sa to podarilo. Chceli nás využiť ako propagačný materiál pre našu krajinu. Mali sme šíriť dobré meno Čile a myslím, že sa nám to podarilo. Pre obe strany to bola príjemná skúsenosť.
Takže na podmienky vo vašej krajine sa asi nemôžete sťažovať.
RG: V poslednej dobe sa naša popularita mierne zvýšila u fanúšikov aj u médii, nežije sa nám tu zle. Samozrejme, nie sme žiadny thrash, black alebo death metal, ktorému je tu venovaná najväčšia pozornosť. Ľudia radšej vyhľadávajú agresiu a staré legendy ako nejaké nezvyčajné nové projekty. V začiatkoch to pre nás bolo veľkou prekážkou, najmä u staršej generácie sme sa stretávali s nepochopením. Dodnes sme v podstate underground. Napríklad ani nemáme licenciu na distribúciu našich nahrávok do Čile. Musíme si ich sem dovážať sami od nášho fínskeho vydavateľa. A budeš sa smiať, keď ti poviem, že sme v rodnej krajine odohrali dohromady možno osem koncertov. Napriek tomu cítime zmenu. Postupom času sa všetko obracia k lepšiemu, stretávame sa s vyšším záujmom zo všetkých strán.
Ten je však oveľa vyšší v zahraničí ako doma. Aké pocity to vo vás vyvoláva?
RG: To je, ale vzhľadom na zvyky v našej krajine to dokážem pochopiť. Z Čile je jednoducho všade strašne ďaleko, nachádzame sa medzi obrovskými kopcami, v minulosti sme boli kolonizovaní Španielmi... Vždy sa snažíme vzhliadať k zahraničiu a je to vidieť na konaní ľudí v súčasnosti i v minulosti. Každý sleduje s napätím dianie vo svete, analyzuje zahraničnú ekonómiu, prežíva šport, odchádza študovať do iných krajín, ľudia sa tu veľmi zaujímajú o to, čo sa deje vonku, riešia politiku. Aj preto to pre mňa nie je záhadou a o to viac si cením tunajších fanúšikov, ktorí nás podporovali od samého začiatku. Ten rešpekt ani len nedokážem opísať.
Rieši aj MAR DE GRISES nejakú politiku?
RM: Ako kapela nevyznávame žiadnu ideológiu. Život tu je naštastie dostatočne kľudný nato, aby nám to mohlo byť jedno.
RG: Akurát teraz tu zúri ekonomická kríza, zopár ľudí má problémy, ale nejde o nič extra dramatické. Práve to sa mi na Čile páči, aj napriek občasným prekážkam je tu život dobrý a stabilný. Nevýhoda spočíva akurát v tom, že aj všetok progres je v podstate pomalý. Na poriadne ekonomické, sociálne a iné reformy zvyčajne potrebujeme veľa času, vplyv jednotlivých politických frakcií je tu vyvážený.
Kde v Čile vlastne žijete a čím sa živíte?
RM: Väčšina z nás v hlavnom meste, Juan Escobar je zo severu (Iquique), Sergio žije v Rancagua, čo je blízko Santiaga, no a Rodrigo Galvéz vo Viña del Mar. Živíme sa hudbou, inžinierstvom, prekladateľstvom.
Hudbou?
RG: Áno, niektorí z nás sú profesionálni hudobníci. Nemáme problém s komerciou, pokiaľ znie dobre. Jasné, že sa v nej nájde aj kopa sračiek, ale to všade. Inšpiruje nás všetka hudba a jej vášeň, takže v tom nie sú len peniaze, ako by si niekto mohol myslieť. Ostatní chalani majú proste štastie, že sú zručnejší hudobníci ako ja a môžu si tým zarábať na živobytie. Z hľadiska rôznorodosti inšpirácie je to pre MAR DE GRISES len a len výhodou.
Z akých rôznych smerov ju teda čerpáte?
RG: Naše chute sú veľmi individuálne, ale všetci milujeme celú diskografiu ULVER. Máme radi aj NEUROSIS, AT THE GATES, VED BUENS ENDE, JESU, PINK FLOYD, EVOKEN, SHAPE OF DESPAIR, SIGUR RÓS, IN THE WOODS, GORGUTS, THE DILLINGER ESCAPE PLAN, EMPEROR, OPETH, klasikov ako Beethoven, Penderecky, Claude Debussy, Erik Satie. A možno ťa prekvapí naša záľuba napríklad v A-HA, FOO FIGHTERS, RADIOHEAD, BJÖRK a MASSIVE ATTACK. Máme radi hudbu v akejkoľvek podobe.
Streams Inwards (2010)
First River Regards (EP) (2009)
Draining The Waterheart (2008)
The Tatterdemalion Express (2004)
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.