Píše sa rok 1821. Dvojica mužov na malej záchrannej loďke sa necháva unášať Tichým oceánom nevedno kam, po deväťdesiatichpiatich dňoch na mori už nedúfajú v záchranu. Kapitán George Pollard Jr. a námorník Charles Ramsdell sú dvaja z ôsmich preživších tragédie na lodi Essex. Tragédie, ktorá svojim krutým priebehom neinšpirovala len doommetalistov AHAB pri tvorbe ich nového albumu, motivovala tiež legendárneho spisovateľa Hermana Melvilla k napísaniu knihy „Moby-Dick“.

Essex, americká rybárska loď prevrhnutá nadrozmernou veľrybou, mala na palube len tri záchranné člny schopné poňať dovedna dvadsaťjeden ľudí. Vybavení minimom zásob sa námorníci vydávajú na nehostinný oceán. Nevediac, čo ich tam čaká, nepoznajúc podmienky, s ktorými sa budú musieť vyrovnať. Kiež by aspoň jeden z nich videl dokumenty Beara Gryllsa. Dehydrovaná a vyhladovaná posádka sa postupom času uchyľuje ku kanibalizmu, k pitiu vlastného moču. Pojedanie mŕtvych vystriedala selekcia jednotlivcov ako obetí pre dobro celku. Sedem ľudí zabitých a následne zjedených. V čase, keď stroskotancov našla rybárska loď Dauphin, boli spomínaní dvaja muži nažive už len vďaka ohlodávaniu kostí pozostalých. A zvyšok rozdeleného mužstva na tom nebol o nič lepšie. Strašné svedectvo o ľudskej morálke v extrémnych časoch a situáciách.

Rovnakou mizériou je nasiaknutá aj nová doska nemeckých AHAB – „The Divinity Of Oceans“. Ak Daniel Droste, frontman kapely, hovoril v niekoľkých rozhovoroch o tom, že ide o najvyspelejšie dielo v ich diskografií, nemožno s ním nesúhlasiť. Naozaj, funeraldoomoví námorníci zapracovali na zvuku, epickosti, komplexnosti hudby. Konečne zlepšili aj hru na bicie. Oveľa dôležitejším atribútom skutočne výborného albumu je však intenzita, spracovanie nápadov a v tomto smere už AHAB dokázali oveľa väčšie veci. Po formálnej stránke nedokonalé, ale atmosférou skvelé EP „The Oath“ a takisto veľmi dobrý debutový album „The Call Of The Wretched Sea“ novinku od Napalm Records v mnohých smeroch prevyšujú. V snahe spestriť vlastnú hudbu a vtlačiť nahrávke ešte viac bezútešnosti používa Daniel Drost oveľa viac čistý spev. Kiež by však bol presvedčivejší a nebalansoval toľko na hranici falošnosti.

Tradične silnou stránkou AHAB je striedanie rozjímavých pasáži s tými nekompromisnými. Primeraný cit pre moment. Aj vďaka nemu je viac ako hodinová stopáž albumu len málo unavujúca. A aj jeho zásluhou kvarteto hudobníkov až tak nepripomína súputníkov TYRANNY, na ktorých hudbu sa spočiatku ponášalo asi najviac. Extrémne pomalé tempo a neľudský growling majú spoločný doteraz, AHAB však už pôsobia v trochu iných vodách. Ostáva na posúdení jednotlivca, či je to dobre, alebo nie.

Počúvať „The Divinity Of Oceans“, nemať k dispozícií texty a nepoznať koncept, ktorý za nimi stojí, je zbytočným ukracovaním sa o hlbší zážitok. Noví AHAB totiž nie sú len o hudbe. Silný príbeh dodáva albumu svojské čaro, buduje akúsi nadhodnotu. Mierne zmeny, ktoré do svojej tvorby hudobníci okolo Daniela Drosteho zapracovali, síce neprinášajú tak sladké ovocie, ako sa pôvodne čakalo, na udržanie určitého kvalitatívneho štandardu to však rozhodne stačí. Nie nadarmo sú AHAB najpopulárnejšou funeraldoomovou formáciou súčasnosti.