UNALIGNED - A Form Beyond
Na label Transcending Obscurity je spolehnutí, debut téhle americké skupiny je po všech stránkách dotažené dílo usazené v techničtější deathové poloze. Sice tradiční a nijak objevné postupy, ale šlape to na výbornou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Jediní svojho druhu, chcelo by sa povedať – alebo, ešte presnejšie, tí poslední. Nie, že by dosť pravých vikingských metalistov stále nedupalo po pódiách celej Škandinávie (a nielen tej), ťažko však nájdete druhých, ktorí majú stále čo povedať bez toho, aby vypadlo vždy to isté.
ENSLAVED na turné k svojmu desiatemu albumu ponúkajú divokú jazdu ponad jeden a pol dekády. To, že (v deň koncertu tridsiate piate narodeniny sláviaci) Ivar Bjørnson a Grutle Kjellson stále stavajú na základoch, ktoré položili vznikom kapely v roku 1991, dokazuje ľahkosť, s ktorou sa striedali skladby z jej prehistórie s tými dnešnými. To, ako moderní dokážu ENSLAVED byť, ukazovala vynikajúca projekcia zaberajúca celý priestor za pódiom – výborné spriahnutie s hudbou a rovnako kvalitné spracovanie by obstálo v porovnaní s nejedným z post-rockových ansámblov, ktoré vo videu tak často nachádzajú zaľúbenie. Ale nielen tá: „zotročení“ Nórovia sa z okov žánrových stereotypov dokážu vymaniť s tou istou ľahkosťou, s ktorou si ich nasadzujú. Okrem výborných inštrumentálnych výkonov (nedá sa nespomenúť utiahnutý klávesák Herbrand Larsen, ktorý s istotou odspieval takmer všetky „čisté“ party) upútala rafinovanosť aranží, ktorá stierala rozdiely medzi skladbami z rôznych ér skupiny, i keď starinky tlačili na pílu s neporovnateľne väčšou silou.

Bjørnson a Kjellson sa v ceste za hudobným vývojom nevydali cestou ULVER – mieriacou k de facto úplne iným žánrom – naopak, podarilo sa im „klasickým“ metalom naočkovať postavy spájané s inými hudobnými škatuľkami, za všetkých spomeňme hlukového guru Lasse Marhauga (JAZZKAMMER) alebo elektronické divožienky Maju Ratkje a Hild Sofie Tafjord (v rámci projektu TRINACRIA). Rozhľad a nadhľad vynikne naživo o to viac – pri posluchu albumu nevidíte, ako z echt kovovo vyobliekaných Nórov strieka pot pri strúhaní takmer progmetalových figúr v tempe poriadneho polárneho fujaku. A to sa ako správni metalisti stihli ten istý deň opiť na viedenských vianočných trhoch.

To, ako stopercentní sú ENSLAVED naživo, vyniklo v kontraste s predskokanmi. Ak preskočíme zúfalých domácich HORNS OF HATTIN, ktorých by na hlavu porazila akákoľvek československá blackmetalová úderka (a to je čo povedať), ani dvojica spolkov, ktorá s hlavnými hviezdami brázdi celú Európu, neoslnila. V našich končinách neznámi KRAKOW spočiatku upútali logom v štylizovanej azbuke – v Nórsku je zrejme povedomie o poľštine trochu hmlisté. Našťastie, to, čo treba robiť na pódiu, majú naštudované lepšie: staromilský (a dnes znova moderný) doom- či stoner metal amerického strihu bol odohraný s patričnou istotou a v spojení s výborným zvukom a akurátnou stopážou vôbec nenudil. KRAKOW navyše disponujú potrebným nasadením a akurátnou dávkou pódiového showmanstva – skrátka všeko v poriadku, akurátna predkapela, ktorú nemáte chuť prestáť v rade na pivo, ale headlinerov nezatieni.

AUDREY HORNE na pódium vyšli s aurou kontroverznosti – ako skupina, o ktorej sa hovorí hlavne preto, že v nej členovia GORGOROTH a ENSLAVED hrajú radio-friendly metal (a súdiac podľa ohlasov sa im darí). Po intre, vzhľadom na názov kapely pravdepodobne z „Twin Peaks“, však nastalo sklamanie: títo páni totiž znejú presne tak, ako keď sa tvrdí metalisti rozhodnú zhudobniť svoje predstavy o modernom pope. Teda ako x-tý klon METALLICY skrížený s imidžom priemerného amerického mallcoru. S výnimkou poslednej skladby dokázali AUDREY HORNE zabaviť len gymnastickými cvičeniami, ktorými gitarista Arve Isdal (ENSLAVED) a potetovaný frontman Toschie nešetrili.

No keď sa k vyššie napísanému pridá na Rakúsko nezvykle pünktlich organizácia – všetky skupiny svoj set odsypali na minútu presne podľa harmonogramu, ktorý v klube visel na každej druhej stene – je jasné, že podľa hesla „koniec dobrý – všetko dobré“ sme sa aj tentokrát dopracovali k happyendu, ktorý nesmie chýbať pri žiadnom metalovom reporte. Skål!
Na label Transcending Obscurity je spolehnutí, debut téhle americké skupiny je po všech stránkách dotažené dílo usazené v techničtější deathové poloze. Sice tradiční a nijak objevné postupy, ale šlape to na výbornou.
Tihle Australané mastí prvotřídní metalcore, i když než typický metalcore je to spíše důrazný štěkavý hardcore plný metalového aroma. Místy silné deathmetalové tendence, takže je to drsnější a na melodické vokály se tu nehraje.
Dostatečně brutální progresivní death, ve kterém se ale prosazují i typické severské melodie a atmosférické vlivy. Dominuje však živelná neurvalost. Tihle Finové ví jak mixovat technické finesy a moderní přístup s klasickou žánrovou šablonou.
Až z daleké Chile k nám doléhá starý dobrý old school DM. Tentokrát nečekejte kdovíjaký "cavernous" extrém, spíše devadesátkovou, decentně odlehčenou kolekci. Když se k tomu přidá pověstná jihoamerická divokost, vznikne poměrně solidní žánrová deska.
Mr. Meilenwald je zpět a tentokrát se dostal poprvé pod hodinu. Originální atmo black/doom metal s deathmetalovými črty a meditativně-rituálním podtextem ani tentokrát nepodlézá hodně vysoko položenou laťku. Zejména „Day Of The Poacher“ je úžasná skladba.
Zajímavý tah. WOE nastoupili (ano, Chris Grigg opět přibral spoluhráče) do studia, kde v live módu téměř bez úprav znovu nahráli předchozí kolekci „Legacies Of Frailty“. Nová verze je agresivnější a neučesaná. Něco mezi koncertem a studiovou nahrávkou.
Aj v časoch krízy nemeckého automobilového priemyslu je stopercentné spoľahnutie na túto hlučnú fabriku z Porúria. Jedna naleštená a perfektne vyladená thrashová mašina za druhou aj v roku 2026. Som nadšený.





