ATROX patrili v minulosti k síce nenápadnejším, no napriek tomu povšimnutiahodným spolkom, rozvíjajúcim progresívnejšiu a avantgardnejšiu tvár nórskej metalovej hudby. Možno im čosi chýbalo k tomu, aby sa podobne ako ARCTURUS či IN THE WOODS... stali legendami, rozhodne to však nebol talent. Navyše akokoľvek zvláštnu a experimentálnu hudbu priniesli, odjakživa sa mohli spoľahnúť na jednu zo svojich najvýznamnejších istôt – charizmu ženského vokálu. Tá je ale preč. Päť rokov po svojom poslednom albume „Orgasm“ prichádza trondheimská šestica s novinkou „Binocular“ a komunikovať bude tentokrát výhradne silnejšie pohlavie. Aká škoda. Nech ste si už o Monikinom hlase mohli myslieť čokoľvek, isté je, že fantázia jej nechýbala.

„Binocular“ je avantgarda už len naoko. Tvári sa to tak, kapele nechýba širokoúhlosť čo sa lámania inštrumentálnych a rytmických šablón týka, no úprimne, ak by ste chceli v roku 2008 „prekračovať“ metalový (či dokonca blackmetalový) žáner, už vám asi nebudú stačiť avantgardné formičky vynájdené v minulom storočí. Novinka ATROX je preto najmä inštrumentálne po okraj naplnený album, v ktorom tá zaškatuľkovaná „avantgarda“ už iba zafarbuje priamočiary ťah na bránu a miestami až podliezajúcu hitovosť. Žiadna revolúcia sa nekoná, kapele je pravdepodobne jasné, že na staré kolená už môže maximálne tak ulahodiť zopár pamätníkom, a vidno to snáď aj na malých ambíciách materiálu. Vadiť to však nutne nemusí. Pokiaľ má „Binocular“ nejaké vyhrotené nedostatky, ide opäť len o mne nepochopiteľné, typicky avantgardné zvukové šlendriánstvo. Svoje mi k tomu naposledy pri debate o WINDS spomenul kolega Thorn, prečo však hudba vo svojej podstate košatá a trojrozmerná musí svoje prednosti zrážať naspäť plochým a skoseným zvukom, mi záhadou ostane aj naďalej. Z menej rušiacich nedostatkov vedie spev, ktorý sa síce miestami až teatrálne snaží, zostáva však dokonale nepresvedčivý. Ako keby si len ktosi naplno po lacolučeničovsky realizoval svoje frontmanské ambície, so zablokovaným zmyslom pre sebareflexiu a aspoň malý perfekcionizmus.

Najväčším pozitívom novinky ATROX je prístupná forma ich tradičnej kabaretnosti. Hudba na „Binocular“ je takmer scénická a divadelná, tentokrát však nebojuje s inými „haluzami“ a pri zachovanej zrozumiteľnosti sa oveľa lepšie vychutnáva. Je umne navrstvená, plná zvratov a rozvetvených ciest najrozličnejších príbehov a pocitov. Taký Shakespeare, ktorému stačí, že jeho pôvodná angličtina je košatá a teatrálna tak akurát a nevyžaduje intelektuálnu výzvu vychutnania si predstavenia vo svahilčine. Formálne bezprostrednému poňatiu sa na chvíľu vzďaľuje iba záverečná tretina albumu, najmä najodlišnejšia „Tight Tie“.

„Binocular“ je album pre zaprisahaných fanúšikov kedysi vedúceho a objaviteľského metalového subžánru. Napoly kompromisom, ktorý už na staré kolená nepotrebuje umenie za každú cenu, snáď aj túžbou ATROX po rokoch aspoň trochu obyčajne hobľovať. Nevsadil by som veľa na to, že má čo povedať poslucháčom, orientujúcim sa na iný typ metalovej hudby, dokonca ani tým so žánrovou všehochuťou. Natoľko prekračujúci, všestranný a úrovnelámajúci zrejme nebude.