Pri formálne vyhranenom žánri so zdanlivo obmedzenými vyjadrovacími prostriedkami a hudbou „nariedko“ – čím sludge s akoukoľvek predponou, príponou, či doplnkom jednoznačne je – netrvá príliš dlho a kapely začnú kolovrátkovať. O to viac je prekvapujúce, ak s jasnými zvukovými preferenciami a striktne odmedzeným povoleným množstvom riffov v jednej minúte nielenže nezniete ako polovica vašich kamarátov a kolegov, no k tomu ešte vyhĺbite aj pri povrchnejšom posluchu do pamäte tak hlbokú brázdu, že ušetríte poslucháčovi prácu so zorientovaním sa. Taliani UFOMAMMUT sú presne takí. Banálne jednoduchí, no s dostatkom „okolia“, ktoré už po nejakých dvoch, troch zoznámeniach príde povedomé.

Zvuk gitár je typická vŕzgavo podladená guľatina, tak riedka a priesvitná, že v nej okamžite počujete prácu bustra. Lenivo prevaľuje elementárne poskladané riffy a na rozdiel od kolegov, ktorí sa často snažia pôsobiť ako brutálne ničivá hluková stena, UFOMAMMUT pripomínajú mastodonta, ktorý pomaly prehrmí, všetko nechá pokryté bahnom a špinou, no nič moc nezničí. Tá očakávaná nadpráca spočíva na „Idolum“ vo všetkom ostatnom, čo sa deje popri kľúčovom sprievode mamutov. V bohatých, no nikdy nekričiacich samploch a vokálnych ozdobách, ktoré na rozdiel od typicky potlačenej vokálnej fukcie väčšiny podobných kapiel dokážu prekvapivo často strhnúť pozornosť a najčastejšie ukazujú na miesto, povedomé z predchádzajúceho počúvania.

Okrem identifikačnej stonerskej zdôrazňujú UFOMAMMUT s chuťou najmä „psychedelickú“ tvár svojej hudby a v promo pojednaní o novom albume sa dokonca vyskytujú slová PINK FLOYD. Už spomínaný výskyt samplov a najmä ich charakter im snáď dáva za pravdu. Čo je dôležitejšie, Taliani svoju inšpiráciu – vrátane ženských vokálov – ukazujú najmä v pokuse o sludge verziu „The Great Gig In The Sky“, autorskej „Ammonia“, mimochodom vrcholnej skladbe celého albumu.

UFOMAMMUT sú najzaujímavejší tým, ako rafinovane a cielene pašujú do svojho sludge metalu dramaturgické a aranžérske barličky, ktoré pôvodnú žánrovú filozofiu popierajú. Nebudem meditovať nad otázkami, čo tento fakt znamená pre žánrových konzumentov hrdých na svojskosť a masovú nestráviteľnosť svojej obľúbenej hudby, všetci ostatní, zvyknutí na chytľavejšie šablóny, môžu brať „Idolum“ ako krásny prienik medzi tým, čo počúvajú a tým, čo už nie. Vraví sa, že obľúbiť sa dá všetko, stačí to len počúvať dosť dlho. Takisto býva zvykom, že ak sa „vyhranená“ hudba stane trendom, čoskoro sa zmení na presný opak svojej pôvodnej myšlienky. Extraterestriálnym mamutom sa dá prísť na chuť takisto, no ešte rýchlejšie, než by kto čakal. A ako začiatok konca sludge metalu ako by sme ho poznali, kebyže patríme medzi tých 200 ľudí, ktorí ho počúvali na úplnom začiatku, sú fajn tiež.