Poznáte to, existuje kopec debutov, ktoré možno neposadia na zadok, no pri splnení určitej miery novosti a sviežosti si ich poslucháč dokáže celkom vychutnať. Ich výhodou je, že pri absencii predsudkov voči kapele sa dajú nádherne odblokovať objektívne nedostatky, ich obrovskou nevýhodou sú potom o to väčšie očakávania pri druhých albumoch. Keď vyšla jednotka SAHG, projektu personálne spriazneného s pekelníkmi GORGOROTH, bokovkou IMMORTAL nazvanou jednoducho I, ale aj vychádzajúcimi hviezdami priamočiareho rokenrolu AUDREY HORNE, navyše vezúca sa na stoner vlne a novej popularite tradičného sedemdesiatkového zvuku metalových legiend, palce sa obrátili hore. V relatívne krátkom čase prichádza aj rovnako jednoducho nazvané pokračovanie, no a zrazu prichádza otázka, akí dobrí SAHG v skutočnosti sú?

Tom Cato Visnes (a.k.a. King Ov Hell, ktorý má na svedomí vlastne celý ten výpočet spriaznených kapiel v úvode) si všetky tieto veci pravdepodobne uvedomil. Novinka SAHG sa od začiatku až do konca snaží byť čímsi viac než do stoner pozlátka zabalená muzika, na akú je súčasný poslucháč zvyknutý. Ba čo viac, okrem miestami skoncentrovaného „blackmetaloidného“ gýča a pompéznosti sa časťajšie snaží strieľať opačným smerom – keď skončí povinne chytľavý začiatok albumu, počuť napríklad v takej „Star Crossed“ ambíciu priblížiť súčasným poslucháčom nielen tú polopatistickú a ultrachytľavú tvár sedemdesiatok, ale aj trochu z košatých kompozícii, nie vždy ľahko do uší lezúcich melódii a v neposlednom rade aj drogami nasladnutú rozsiahlosť, ktorá sa nikam neponáhľa a má dosť času kultivovať sa v jednom, natiahnutom momente. „Escape The Crimson Sun“ má byť epická a psychedelická takmer filmová vsuvka, značne ovplyvnená americkým blues, v konečnom dôsledku však pôsobí mierne naivne nórsky. Počnúc skladbou „Pyromancer“ sa album zase až príliš uberá do vôd AUDREY HORNE, ktorým samotní AUDREY HORNE ale vládnu oveľa lepšie. Na povrch sa dostáva krívajúca schopnosť udržať pozornosť a to zovretie, ktoré si album na začiatku tak sľubuje, je o pár prstov slabšie. Je to čoraz menej zaujímavá nórska odpoveď na BLACK SABBATH a ich potomstvo, namiesto toho to začne byť čoraz viac o nórskej odpovedi na otázku, ktorá v preklade čosi stratila. Alibisticky desaťminútová „Monomania“ koncentruje všetko to, čo majú SAHG na svojej hudbe radi tiež, no do dramaturgie našľapaného albumu im nie až tak sedelo. Opäť epos, tentokrát však náležite rozvinutý. A opäť bohužiaľ tak trochu kĺžuci po povrchu, hoci vo výsledku možno podarenejší, než čokoľvek iné na tomto albume.

Dvojka SAHG si zaslúži miesto na svojej módnej vlne, no určite nie je nevyhnutným albumom. Viac ako poslucháčsky atraktívne dielo totiž pripomína kratochvíľu jeho tvorcov, na ktorej si dokázali vybiť svoje nadšenie a možno aj splniť nejeden sen zo svojej skoršej mladosti, ktorý doterajšie hrozenie okovanými náramkami a pomaľovaným ksichtom splniť nedokázalo (ostatne, predskakovať na turné CELTIC FROST či TROUBLE sa GORGOROTH očividne nepodarilo tiež). Je na poslucháčovi, akú veľkú zhovievavosť dokáže mať.