Huascaran, legendárna dvojhora v južnej Amerike, vzbudzujúca rešpekt a strach, bola a stále je leitmotívom tretieho albumu slovenskej (art)jazz-rockovej legendy. „Huascaran“ sa monotematicky zaoberá tragickými udalosťami z 31. mája 1970, kedy sa zo severného vrcholu uvolnila masa ľadu a skál. Za päť minút prekonala mnohokilometrovú vzdialenosť do údolia a tam celkom zničila mesto Yungay. Iba v meste zahynulo 20.000 jeho obyvateľov a celkovo pri zemetrasení v údoli pod Huascaránom zahynulo skoro 80.000 ľudí. Medzi obeťami sa nachádzali aj pätnásti československí horolezci.

V dobe, keď vznikla FERMATA, bola československá rocková scéna miestami úspešne utláčaná nastúpujúcou normalizáciou, prostredníctvom cenzorov. Talentovaní muzikanti sa preto preorientovávali na inštrumentálny jazz-rock, ktorý nebol až takým tŕňom v očiach „vyvolených“. No ani v takomto prípade nemali muzikanti na ružiach ustlaté a aj inštrumentálnej hudbe museli davať zmysel, ktorý by uspokojil boľševické dušičky. Z toho dôvodu dávali fermaťáci svojim albumom rôzne koncepty. 

„V tom čase sa cenzurovali všetky texty a aj kde texty neboli, bolo treba niečo vymyslieť. Pokiaľ sme chceli vydať nejakú platňu, musela byť „o niečom“. Aj takto sa zrodili naše komponované projekty.“ (Fero Griglák pre inzine.sk)

Na svojom treťom albume sa im túto koncepčnosť podarilo dotiahnuť do dokonalosti a snáď aj neprajnosť doby a mocipánov napomohla vzniku najúspešnejšej nahrávky FERMATY. Míľnika (česko)slovenskej hudobnej scény, ktorý podľa môjho názoru spĺňa tie najprísnejšie kritéria a v pohode sa vyrovná aj dnešnej jazz-rockovej tvorbe. „Huascaran“ vyšiel v roku 1977 a skupina sa na ňom predviedla v pozmenenej zostave. Basgitaru si uchytil stratený syn Ladislav Lučenič, ktorý album aj produkoval a bicích sa ujal Karol Oláh. Okrem týchto dvoch „nováčikov“ boli hlavnými postavami skupiny gitarový virtuóz, vtedy len dvadsaťštyri ročný Fero Griglák a jeho súputník, klávesák Tomáš Berka. Obaja mali mierne odlišné predstavy o hudbe, a tak sa ich „súboj“ pretavil do perfekcionisticky skombinovanej zmesi Griglákovej rockovo-pesničkárskej melodiky a Berkového psychedelického jazz-rocku. Samozrejme nie je možné bez povšimnutia obísť ani Lučeniča s Oláhom a hostí, ktorí taktiež prispeli nadmieru kvalitnými výkonmi. Nedá nespomenúť hlavne super nazvučenú basgitaru (žeby Rickenbacker?), ktorá nie je zaujímavá len svojim zvukom, ale hlavne precíteným prístupom Laca Lučeniča. Z albumu je priam cítiť záplavu emócií a pri počúvaní nie je problém predstaviť si drsnú hornatú krajinu so Slnkom práve sa prehupujúcim cez horizont, aby odkrylo pravú tvár tragédie pod končiarmi bielých Kordiller. Radosť zo života, nádej a krásu hôr konfrontovanú so smútkom, beznádejou a drsnosťou som ešte nepočul tak dokonale a verne vyjadrenú, ako na tomto opuse. Huascaran začína nadránom za štebotania „vtákov“, keď výprava vyráža za svojim cieľom. Skladbe „Huascaran I“ v prvej tretine dominujú bicie a bagitara, ktoré evokujú pokus o dobitie vrcholu a radosti z objavovania. Radosť, ktorú náhle prerušia nástojčivé klávesy a bicie, pripomínajúce nešťastné zemetrasenie, tieto sú ihneď nato vystriedané smutným (plačlivým) violončelom hosťujúceho Dezidera Pita a dramatickým piánom. Časť druhej polovičky kompozície je v plnej réžii Griglákovej gitary, ktorú odštartuje hlas ďalšieho hosťa, vokalistu Petra Oláha. Griglákove smutné sólo končí v „chaose“, nasledujúcom po prírodnej katastrofe. Aj napriek svojej dĺžke je úvodná kompozícia opusu schopná udržať pozornosť poslucháča a dokáže ho svojou precítenosťou doslova pohltiť. Druhá skladba v poradí, najrýchlejšia „80 000“ je soundtrackom k počítaniu obetí a odhaľovaniu škôd, práve v nej je asi najlepšie počuť už vyššie spomínaný „súboj“ medzi Griglákovým rockovým prístupom a Berkovou jazzovou psychedéliou. No ako to už s bitkami býva, aj v tomto prípade víťazí tretí... víťazom je FERMATA. V songu „Solidarity“, o niečo pomalšom oproti predchádzajúcemu, dostáva hlavné slovo Tomáš Berka so svojim syntetizátorom, ktorý dostal za úlohu vyrozprávať príbeh medzinárodnej solidarity a obnovy. Samozrejme, že príbeh nerozpráva sám a všetci štyria spoluhráči mu zdarne v práci pomáhajú. Záverečná „funky“ kompozícia s názvom „Huascaran II“ končí tam kde začínala prvá, zaránky pri štebote „vtákov“, no ešte predtým nám vyrozpráva príbeh vyrovnávania sa ľudí i prírody s katastrofou a s ich nádejami. Rozpráva nám taktiež príbeh kolegov mŕtvych horolezcov, ktorý na počesť svojich menej šťastných kolegov horu zdolali a na vrchole Huascaranu vztýčili československú vlajku. Huascaran je výborný symfonicko-progresívny jazzrock s miernymi odbočeniami k funky, latinu a dnes tak populárnému etnu.

V roku 1996 vychádza „Huascaran“ v reedícii a je doplnený o ďalšie tri kompozície, ktoré tento album nielen dopĺňajú, ale hlavne vynikajúco rozvíjajú... Pokračovanie Huascaran v kratučkom songu „15“, ovplyvnenom štýlom funk/fusion známom vďaka superkapele WEATHER REPORT a postavenom na latino rytmoch. V nasledujúcej skladbe „Valparaiso“, je možné vycítiť inšpirovanie sa u ďalších velikánov, u MAHAVISHNU ORCHESTRA. Pomalšia skladba plná zvratov umocňuje kontrast oboch protikladných polôh diela, ktoré sa snažili tvorcovia zdôrazniť, tragickú i víťaznú. Ako posledný sa medzi bonusmi objavuje „Perpetuum“. Ide o song, ktorý sa nezmestil na debutový album formácie a aj napriek tomu, že ide len o akýsi ostatok, perfektne zapadá do koncepcie albumu a stala sa z neho krásna optimistická bodka.

Fotografie: www.lucenic.sk