Už niekoľko rokov považujem formáciu WAYD za najlepšiu a najinvenčnejšiu metalovú kapelu na Slovensku a doteraz som nenatrafil na dôvod tento môj názor zmeniť. Technickí psychedelickí metalisti z Prešova na svojom štvrtom oficiálnom albume znova dokázali skĺbiť deathmetalovú dravosť, profesorskú techniku, jazzovú hravosť a rockové pesničkárstvo, podľa môjho skromného názoru až takmer k dokonalosti. Čo mu k dokonalosti podľa môjho názoru chýba? To si môžete prečítať alebo vydedukovať z riadkov nižšie.

Na prvé vypočutie je „Ghostwalk“ menej prístupný ako jeho traja predchodcovia, no na strane druhej je vyvážený oveľa lepším zvukom, než na aký sme boli v minulosti zvyknutí. Album môžete počúvať dookola a nenájdete na ňom slabšiu skladbu a už vôbec nie song ktorý by nudil, alebo vadil. Žiaľ, tak, ako sa na albume nenachádza skladba slabšia, tak na nej nenájdete ani silnejšiu. Na predošlých dielach takýchto songov bolo viac (napr: „Esoteric Suicide“ a „Mindstorm“ z „Barriers“, „Sperm, Milk & Fate“ a „Velvet Deserts“ z „Decadance“), na „Ghostwalk“ takéto ťahúne vyslovene chýbajú. No považovať tento fakt za nejaký neodpustiteľný mínus nejde a môj názor na WAYD prezentovaný na začiatku článku ostáva naďalej neotrasiteľne stáť. Personálne obsadenie skupiny sa nezmenilo, hoci na koncertoch ich už bolo možné vidieť vo viacerých zostavách. Podľa správ, ktoré sa mi sem-tam dostanú do uší, nahrávala klasická zostava skupiny tento album dlhšiu dobu a na etapy, práve z dôvodu ich pracovného zaťaženia (dvaja pracujú v Anglicku) a o zmene zostavy ani len neuvažujú (toto však neplatí, ak ide o koncerty). Nemenný line-up sa pozitívne odráža na dokonalej zohratosti a hráčskej ľahkosti, s akou predvádzajú svoje schopnosti. Členov bandy podporil ako hosť dychár Mário „Gapa“ Garbera (GROOVIN´ HEADS), ktorý na našej scéne už spolupracoval snáď s každým (Richard Müller, Lucia Šoralová, Marián Čekovský, Peter Lipa, Henry Tóth, Marcel Buntaj, Martin Gašpar, Oskar Rósza, atď.). Tentoraz sa opäť, ako v prípade „Barriers“, rozhodol pomôcť aj svojim metalovým rodákom. Jeho pomoc je možné počuť hneď v niekoľkých skladbách, či už o ide o saxofónové sólo v „Burning Visions“, alebo zasnívaný úvod v klipovke „Rivers Of The Night“. Tieto party nielenže perfektné pasujú, no hlavne „Ghostwalk“ až neuveriteľne oživujú. Mimochodom, klip „Rivers Of The Night“, spolu s filmom z natáčania albumu, mali byť súčasťou CD, no akousi nešpecifikovanou chybou sa na prvej várke albumu z lisovne nedajú otvoriť. Aktuálnej novinke dominuje metalová priamosť a agresivita, no ako sme už zvyknutí, Wayďáci sa popri tom neustále pohrávajú aj so zmenami temp a nálad, miestami death metal, miestami prog-rock, a tam, kde netlačia na pílu zas pridávajú na cifrovanosti... Proste perfektne poskladaná šperkovnica zvukov, riffov, melódií, rytmov, vynikajúcich muzikantských a aranžérskych výkonov. Pre čitateľov, ktorí sa s WAYD ešte nestretli mám len jeden odkaz: prišli ste o veľa, no stále máte šancu...

A prečo vlastne nakoniec tomuto albumu nedám plný počet bodov, hoci by som aj chcel? Ako som už v úvode spomínal, k dokonalosti chýba síce málo, no predsa niečo. Hlavne väčšia prekvapivosť a v minulosti štandardná ľahšia počúvateľnosť a prístupnosť.