Ešte ani nestihli vyhladnúť spálené ruiny Fantoftu, či vyschnúť kvety na Euronymovom hrobe. Varg Vikernes sotva zodral svoje prvé väzenské ponožky a nórsky black metal sa zmenil. Enfants terribles, ktorí zostali nažive a na slobode, už o pár rokov začnú vyhrávať nórsku Grammy, na ich mladícke hriechy sa zabudne, stvoria hudbu na hony vzdialenú špinavému zvuku z Grieghallen, zopár z nich sa stane členmi medzinárodných best-selling projektov a zopár dokonca nahrá hudbu, v ničom odlišnú od hudby tých, ktorým ešte pred pár rokmi podpaľovali tourbusy, bodali nože do dverí, či písali výhražné listy. Ešte skôr, než toto všetko príde, musí vyjsť zopár kľúčových a prelomových albumov. Sme v roku 1996 a jeden práve vychádza.

Za mikrofónom stojí iba osemnásťročný Kristoffer Rygg. S ARCTURUS má už za sebou vydanie EP „Constellation“, jeho materskí ULVER vydali demo „Vargnatt“ a debut „Bergtatt - Et Eeventyr i 5 Capitler“, práve im vychádza folkový „Kveldssanger“, v čase vydania „Aspera Hiems Symfonia“ sa podieľa aj na rovnomennom debute BORKNAGAR. Nováčikovia, ktorí sa do histórie metalovej hudby ešte len zapíšu, sú gitarista Carl August Tidemann (neskôr WINDS) a klávesák Steinar Sverd Johnsen (neskôr COVENANT). Najstaršieho zo zostavy, Jana Axela „Hellhammera“ Blomberga, predstavovať netreba. Pred oficiálnym debutom načrtli ARCTURUS čo-to o svojom smerovaní dvojicou EP „My Angel“ a „Constellation“, bol to však až debut „Aspera Hiems Symfonia“, ktorý naplno definoval rodiaci sa žáner, neskôr známy ako avantgardný metal – presnejšie jeho blackmetalový gén, ktorý pre neskoršiu definitívnu podobu žánru zmutoval s progresívno-metalovým.

Začiatky sú to absolútne, no aj preto je počúvanie „Aspera Hiems Symfonia“ zážitkom. Hellhammerova hra vôbec nedisponuje jeho neskoršou istotou, hoci rozpoznateľná bola už vtedy. Takisto na Garmovi za mikrofónom – akonáhle nejde o škriekavú rutinu ale o melodický spev – počuť zo všetkého najviac najmä snahu. Klávesové banky zodpovedajú absolútnym začiatkom masového výskytu syntetických zvukov v metalovej hudbe no a zvuk? (dlhá pauza) Ak si odmyslíme, že si dnes už pri začiatkoch ARCTURUS vlastne žiaden iný predstaviť nedokážeme, môžeme mu dodatočne pripísať zásluhu na tom, že pri všetkých tých klávesoch a melodických spevoch vo vtedajšej dobre nahrávke pridal značnú časť kredibility – bol jednoducho blackmetalovo cool.

Prečo však spomínať na legendárne vykopávky a venovať celý odstavec výpočtu nedostatkov?

Nuž najmä preto, že ak si z albumu vyberiete napríklad skladbu „Whence And Whither Goest The Wind“, akési kozmetické taľafatky nebudete vôbec považovať za dôležité. Naplno vás pohltí kompozícia, ktorá si fajky v políčku „excellent“ zaznačí hneď v niekoľkých kolónkach – plynulo pospájaný príbeh o niekoľkých hudobných dejstvách, napätie a gradácia, využitie viacerých klišé, ktoré však znejú oveľa užitočnejšie než tam, kde ste ich spoznali predtým, Garmove vokály so „spiatočným“ efektom a najmä progresívne rytmické figúry, pri ktorých si predstavíte tajuplné postavy s patričnou atmosférou, stoicky vytvárajúce harmonický zvuk, namiesto školených hudobníkov s potom na čele, kŕčovito sledujúcich svoje nástroje a nahustené partitúry.

V jednom nórskom televíznom dokumente o black metalovom žánri moderátorka vysvetľuje zložitý postoj červeno-bielo-modrých severanov k tejto hudbe. Pohoršenému divákovi, ktorý sa čuduje, prečo dávať priestor satanistom, s ktorými si ich vlastná krajina užila veľa zlého, odpovedá, že black metal je jeden z najdôležitejších kultúrnych exportov, ktoré Nórsko ponúka celému svetu. Ona má na mysli najmä predajnosť albumov. Je dôležité dodať, že neexistuje v histórii hudby príliš veľa príkladov toho, ako si jedna krajina jeden žáner na istú dobu doslova takmer bezvýhradne adoptovala, napriek zopár bolestivým krokom ho celý skultivovala, a potom ho rozkošatený, vitálny a zdokonalený opäť ponúkla svetu. Počúvať „Aspera Hiems Symfonia“ znamená na vlastné uši sa zoznamovať s jedným z týchto kultivujúcich stupienkov.