Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.

Rim 5:12

Blackmetalová inkarnácia sumerského božstva má v štatistikách Last.fm viac vypočutí, než MAYHEM. Za tento štatút vďačí hlavne prelomovej doske „Panzer Division Marduk“, platni, ktorej obal sa v roku 1999 stal snáď číslom jedna medzi motívmi, zdobiacimi metalové tričká.

Po „tankovej divízii Marduk“ (v čase vydania titulovanej ako najrýchlejšia blackmetalová nahrávka) sa však švédska partia okolo jediného stabilného člena Morgana Håkanssona spustila po ceste postupného sebaparodovania a rozrieďovania esencie vlastnej tvorby. O to väčším prekvapením je album „Rom 5:12“.

Za jeho kryptickým názvom sa skrýva žalm z biblického Listu Rimanom. Trojica Morgan – Devo – Mortuus (vo väčšine skladieb zozadu istená dnes už bývalým bubeníkom Emilom Dragutinovicom) sa ponorila do histórie a, poplatne žánru, si berie na mušku hlavne cirkev. „Rom 5:12“ je skrátka – tématicky, vizuálne aj hudobne – kryštalicky blackmetalovým albumom bez snahy o extrém akéhokoľvek druhu, stráviteľným a štýlovo, zemito nazvučeným. Našťastie sa MARDUK podarilo vyhnúť „dimmuborgizácii“, dotiahnutia technickej stránky ad absurdum. Jadro „Rom 5:12“ je našťastie v silných skladbách, ktorými ostatné dva albumy MARDUK nedisponovali. Hlavne po sebe nasledujúce „Cold Mouth Prayer“ a „Imago Mortis“ patria k tomu najlepšiemu, čo sa mi z blackmetalu v ostatnej dobe dostalo do uší. Kým „Cold Mouth Prayer“ sa nesie na vlne monotónneho klusu chladných bicích, doplňovaných výraznou, zvonivou basou (basgitarista Devo sa postaral aj o zvuk nahrávky), „Imago Mortis“ je zlovestnou, pomalou skladbou, akoby neohrabane vytesanou z kusu pokriveného, sukovitého dreva. Ani osemapolminútová stopáž jej neuberá na pôsobivosti. Jej „ťažký zadok“ a akási skrytá, až hymnická spevnosť pripomínajú „Now, Diabolical“ od SATYRICON (toto prirovnanie mi pri počúvaní „Rom 5:12“ zišlo neraz na um), ide skrátka o hrubý, primitívny blackmetal zaobalený do rafinovaného, ale nie preprodukovaného plášťa.

Samozrejme, za každým „á“ nasleduje „bé“: zbytok albumu je omnoho menej nápaditý, než jeho úvod. Nie, že by druhá polovica nahrávky bola slabá, ale v porovnaní s vyššie spomínanými kusmi, uvedenými vypaľovačkou „The Levelling Dust“, zapadajú do štandardu. „Rom 5:12“ navyše (aj kvôli pauzám medzi trackami) nepôsobi jednoliato, jednotlivé skladby vystupujú do popredia, čo tým menej nápaditým ubližuje. Pozitíva, medzi ktoré okrem už spomínaného rafinovaného nazvučenia basgitary a silového, variabilného growlingu Mortuusa patrí dozaista aj Morganov talent na riffy, pretavený do jednoduchých, úsporných, ale o to výraznejších nosných liniek, sa občas obracajú proti svojim strojcom – nie všade je ono gró skladby natoľko silné, aby udržalo pozornosť. Našťastie, latka vymedzujúca priemer ostala na svojom mieste a obzvláštnenia, medzi ktoré patrí kolaborácia s industriálnym spolkom ARDITI nazvaná „1651“ či valivá, (novo)satyriconovská „Accuser/Opposer“ s pestrými vokálnymi linkami, prinášajú čerstvý vzduch v ten pravý moment.

„Rom 5:12“ môže znamenať nový impulz pre zostupnú kariéru MARDUK – tentokrát by si to norrköpingská úderka zaslúžila. V dobe, ktorá mimoriadne praje retru, patrí tento album k tým, na ktorých ich autori, okrem opakovania povinných cvikov z učebnice blacku, dokázali vydolovať z takmer vyťaženej šachty ešte pár gramov originality a akejsi „pridanej hodnoty“.