Mnoho severských blackmetalových zoskupení v istom bode kariéry šliaplo na brzdový pedál a rozhodlo sa „experimentovať“. Len málo z nich dokázalo prekročiť hranice, ktoré takmer vo všetkých smeroch vymedzili ULVER. MANES sa do „ulverovského“ šatu obliekli na albume „Vilosophe“ (2003), no našťastie nezostali stáť. Akoby si svojou hudbou kládli za cieľ provokovať čo najviac poslucháčov, stále ich zaraďujúcich do metalových škatuliek.

Po priznanej inšpirácii osemdesiatkovou pop music na EP „[view]“ (doplnenej takmer nepočúvateľnými remixami, dekonštruujúcimi skladbu „Terminus Ad Quo/Terminus Ad Quem“ z „Vilosophe“) na novinke „How The World Came To An End“ prichádza ku slovu dokonca hip-hop, úhlavný nepriateľ každého správneho metalistu. Práve skladba „Come To Pass“ je v mnohom pre MANES typická: sympatickým Nórom sa ani na jednu nahrávku nepodarilo poskladať úplne vyrovnaný materiál, no tie jedna-dve vyčnievajúce skladby stoja za to. Tak, ako sviežo pôsobia aj s odstupom času „Nodamnbrakes“ a „Diving With Your Hands Bound“ z „Vilosophe“ alebo „Neoflagellata Revision“ z „[view]“, tak silný potenciál drieme v „Come To Pass“. Melodický francúzsky rap hosťujúceho MC (objaví sa aj v „The Cure-All“) hladko a plynule kĺže po decentnom elektronickom spodku skladby, nepôsobí násilne ani nepatrične. Skladbe nechýba vnútorná gradácia, vďaka ktorej ani nespozorujete, keď sa prehupne do divej space-disko-jazdy.

Nanešťastie, na ďalšiu skutočne výraznú skladbu si treba počkať do siedmej „My Journal Of The Plague Years (Fuckmensch Warmensch)“ a prehrýzť sa v podstate obyčajnými piesňami, ktoré miešajú ulverovský elektronický post-metalový rock s exaltovaným popovým spevom Emila Sporsheima – na spôsob predošlých, viackrát spomínaných počinov MANES. Uvoľnený záver albumu je však silnejší: slogan „Every passenger is a pilot“ z hypnoticky lenivej „Transmigrant“ sa zaryje do hlavy a (opäť „Vilosophe“ evokujúci), komický (či ironický) samovražedný monológ v záverečnej „Son Of Night Brother Of Sleep“ navodí príjemne melancholickú, „anathemovskú“ náladu.

MANES nikdy nebudú kapelou, ktorá by definovala trendy, našťastie tento handicap dokážu vyvážiť pestrou zmesou priznaných vplyvov, ktorých kombinácia je v konečnom dôsledku originálna. Experimentovanie severských podivínov navyše neznamená poslucháčsku neprístupnosť, naopak – popové odkazy a inšpirácie a decentné, funkčné použitie elektroniky a samplov posluch uľahčujú, i keď na dennú rádiovú rotáciu je „How The World Came To An End“ predsalen príliš „čudný“.

Mimochodom, tento album podľa stránok MANES „oficiálne“ začína tretiu éru skupiny a je prvou časťou konceptu, ktorého druhý diel ponesie názov „Be All End All“. Ostáva dúfať, že sa vzácne vyrovnaná séria nahrávok nedočká výkyvu smerom nadol.