BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Už v predošlej nechvalnej recenzii počinu Petra Tägtgrena bola reč o tom, ako sa v minulosti postupne zmazával rozdiel medzi jeho domovskými HYPOCRISY a bočným úletom PAIN. Isté rozdiely samozrejme zostali, a čo je zaujímavejšie, „Psalms Of Extinction“ možno mnohé ďalšie načrtáva. Ale pekne poporiadku. PAIN bol svojho času nápaditým úletom a prekročením dominantnej verejnej mienky o zdanlivej nezlúčiteľnosti metalovej hudby s tanečnou elektronikou. Hoci staršie skladby PAIN dokázali rozhýbať spráchnivelé kosti metalistove a určite aj dostať mu do hlavy zopár nákazlivých popevkov, v princípe sa potvrdilo pravidlo, že poslucháč metalu je jeden z najortodoxnejších, najmenej prístupný iným vplyvom a teda aj výsostne formálne a povrchné náznaky inej hudby dokáže absorbovať a považovať za ktovieako objavné. Inými slovami, dáme preč gitary a skúsenejší poslucháč tanečnej scény iba znudene mávne rukou. Málo či veľa? Navyše, po Tägtgrenovi sa k podobným úletom odhodlali aj ďalší a keďže tuc-tuc rytmika má vlastne na skok k tradičnej okovanej gotike už od čias otcov zakladateľov SISTERS OF MERCY, čoskoro sa človek v záplave podobne znejúcich projektov utopil. PAIN sa zacyklil, albumy prestali byť po prvom posluchu zaujímavé a hoci to bežnému poslucháčovi zrejme nevadilo, bol najvyšší čas nájsť odtiaľ cestu von. Presne takýto záver nesie aj základný „mission statement“ novinky „Psalms Of Extinction“.
Hneď od začiatku a ešte hodnú chvíľu badať očividnú snahu nestať sa len ďalšou z uniformných radoviek. Vulgárnej a krikľavej elektroniky ubudlo, album sa však rovno od jednej atraktívnej milenky vrhol do rozkroku druhej. Nie nadarmo tu zaznelo meno SISTERS OF MERCY: model PAIN 2007 si totiž vybíja všetky tanečné chúťky práve na minimalistických a striktných rytmoch, ako vystrihnutých z gotickej scény prelomu 80. a 90. rokov. Snáď až na nudné Tägtgrenovo frázované, ktoré sa od čias jeho speváckych začiatkov v HYPOCRISY neposunulo vôbec nikam, tu poslucháč zažije každú chvíľu snahu o prekvapenie. Spočiatku vo forme tvrdšej a agresívnejšej, industriálom líznutej hudby, v podarenej „Save Your Prayers“, ktorá však najmä v refréne nezaprie typickú polopatistickú melodiku PAIN. Neskôr sa však Tägtgrenovi pre zmenu nedarí zaprieť aj ďalší charakteristický atribút tvorby PAIN, jednoducho vystavané „halékačky“, ktoré však už po rokoch a s pribúdajúcim množstvom albumov dávnejšie stratili na zaujímavosti. Asi nie je jednoduché vyznávať podobnú hudobnú filozofiu a vyhnúť sa vate, silné momenty albumu vyvolávajú polemiku, či sa predsalen nedalo posnažiť ešte o kúsok viac.
Ktoré sú tie silné momenty? Určite už spomenutý úvod albumu. Skladby, ktoré zdarne spĺňajú úlohu lapača pozornosti, vrátane špinavo rock’n’rollovej „Zombie Slam“, v ktorej zahosťoval bubeník Mikkey Dee (MOTÖRHEAD) a ktorej refrén sa nevyhne porovnávaniu s gotickou hymnou „Temple Of Love“. Najbližšie zase cover verzia „Play Dead“ od Björk, ktorej sa ako jedinej nedá vytknúť vôbec nič. Trápnych a nepodarených metalových pokusov o prerobenie známych hitov bolo v poslednej dobe niekoľko, paradoxne až polopatistickí PAIN dokázali v „Play Dead“ úspešne uchopiť originál a citlivým prístupom mu podsunúť vlastnú tvár tak, že by pravdepodobne nikomu nemalo napadnúť porovnávať, či je lepší originál alebo cover. Jediné, čo v „Play Dead“ hrá proti Täghtgrenovi je, že poslucháč v kontraste s ostatnými skladbami musí okamžite pochopiť, aké to je, keď spev konečne dobre a originálne frázuje. Ihneď po nej nasleduje ďalšia zaujímavá skladba, tentokrát výnimočne úspešný pokus zaujímavého parafrázovania minulosti. Skladba „Does It Really Matter“ by sa s trochou fantázie mohla objaviť na niektorom z predošlých albumov PAIN a stále by kvalitatívne vytŕčala. V „Just Think Again“ hosťuje Alexi Laiho z CHILDREN OF BODOM a na albume zastupuje povinnú pomalú jazdu. Podobnú metalovú hru na pop už oveľa lepšie predviedli RAMMSTEIN, no aj tak sa jedná o jednu z najvýraznejších skladieb albumu.
Peter Tägtgren je skvelý zvukový majster a producent, ktorému sa nedá uprieť vznik jedného z veľkých zvukových hnutí 90. rokov minulého storočia. Štúdiu Abyss patrí v metalovej histórii podobný význam, aký mala legendárna göteborská škola. Bohužiaľ, rovnaký Peter Tägtgren potrebuje všetok svoj zvukársky a producentský talent na to, aby vyvážil pokrivkávajúce skladateľstvo a spevácke schopnosti. „Žalmy vyhynutia“ rozhodne nie sú podobný prúser ako posledná radovka HYPOCRISY. Vďaka dostatku svetlých miest a prekvapivo nájdenej munícii v zdanlivo vystieľanom zásobníku si vlastne celkom aj zaslúžia pozitívne hodnotenie. Nový PAIN sa podaril nad očakávania, 5 minút spokojne počúvajme, kým začneme opäť pre zmenu čakať na nových vizionárov a priekopníkov, aby sa názov tohto albumu nestal smutným opisom reality jedného žánru.
Pravdepodobne najlepší výsledok, aký bolo možné dosiahnuť pri zachovaní poznávacích magnetov poslucháčskej priazne a povinnej základnej dávky invencie. Zároveň však bohužiaľ len ďalší album, z ktorého naozaj trčia len zo tri ozaj dobré skladby.
6 / 10
Peter Tägtgren
- + hostia
1. Save Your Prayers
2. Nailed To The Ground
3. Zombie Slam
4. Psalms Of Extinction
5. Clouds Of Ecstasy
6. Play Dead
7. Does It Really Matter
8. Computer God
9. Just Think Again
10. Walking On Glass
11. Bottle's Nest
12. Bitch
I Am (2024)
Coming Home (2016)
You Only Live Twice (2011)
Cynic Paradise (2008)
Psalms Of Extinction (2007)
Life Is Overrated (DVD) (2005)
Dancing With the Dead (2005)
Nothing Remains The Same (2002)
Rebirth (2000)
Pain (1997)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Roadrunner
Stopáž: 48:00
Produkce: Peter Tägtgren
Studio: Abyss
Pro mne jsou PAIN na "Psalms Of Extinction" spíše zklamáním. Jistě, je to pořád stejné a nic jiného snad nikdo ani nemohl čekat, jenže těch opravdu povedených a líbivých refrénů, které dělaly kupříkladu z předchůdkyně "Dancing..." hitovou dupárnu tady moc najdete. A nebo že by zacyklení? Všechno je možné...
Metalové disko po piaty krát. O nič horšie, ako predchádzajúce albumy, ani o chlp lepšie. Jediným rozdielom oproti minulosti, je strata momentu prekvapenia. Peter sa už nemá o čo oprieť a jeho tvorba upadá do nudy. Skladateľská nemohúcnosť je príliš okatá. Veľakrát opakovaný vtip už nie je vtipom.
Po minulém albu Dancimg With The Dead se v mém případě jedná o zklamání. Novince chybí pořádný hit (něco ve stylu Suicide Machine, The Same Old Song či Shut Your Mouth) - Zombie Slam na něco takového nemá. Chybí mi tam větší přitlačení na pilu, které bylo znát na předchozím počinu. Album spíše funguje jako celek. Za příjemně poslouchatelné považuji Save Your Prayers, Nail To The Ground, cover od Bžerk :)), Walking On Glass a Just Think Again.
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.