V našom rozhovore sa Igor Hubík pýtal, čo na novinku SOLFERNUS povedia „odborníci“ z Metalopolis. Nuž, tu je jeden z pohľadov na „Hysteria In Coma“, dosku čítajúcu mnohé slávne mená českej metalovej scény. Mená však nemusia nevyhnutne byť zárukou kvality a v oblasti čierneho kovotepectva sa už len ťažko hľadajú nové vzory.

Prvou otázkou, ktorá mi skrsne v mysli pri všetkých tých menách je, nakoľko je SOLFERNUS serióznou kapelou a nakoľko je to skôr projekt, kde si chlapci skúsili zahrať od podlahy niečo, čo veľmi nebudú riešiť. Ak sa prikloním k prvej variante, vidím album skôr tienistejšie, na druhej strane barikády zas pozitívnejšie. Ak skúsime tieto póly spojiť a postaviť sa niekam do zlatého stredu, vzíde mi z toho nasledovný elaborát.

„Hysteria In Coma“ je v prvom rade black s obligátnym introm. Black rýchlejšieho razenia bez vážnejších prvoplánových kudrliniek, no v konečnom dôsledku radiaci sa skôr do jeho moderných, melodickejších podôb. Význačnou charakteristikou materiálu je jeho svižnosť. Tracklist svojou kratšou stopážou v množstve sypačiek preletí skrz vašu hlavu ako dobre mierená kopija a nenechá tak veľa priestoru pre nudu. Artiklom, ktorý ma svojim spôsobom upútal a je mi ťažké ho zhodnotiť jednoznačným verdiktom, je zvláštna celková strojovosť. Neviem či to bol zámer, ale protagonisti podieľajúci sa na nahrávke pracujú so svojimi nástrojmi chirurgicky presne. To dodáva materiálu na jednej strane zvláštny (pozitívum) na druhej strane zas umelý (negatívum) výraz. Obzvlášť je to patrné na bicích, kde som v prvej chvíli vážne uvažoval o automate. A to nie vďaka nejakým neľudským eskapádam, ale precíznosťou na jednej a uniformitou každého úderu na strane druhej. Kompozície sú vystavané okolo energických, občas thrashujúcich riffov, miestami preložených melodizujúcimi akademickými sólami Blackieho alebo Ashoka (alebo ďalších hostí). Do kratšej stopáže skladieb sa vošlo pomerne dosť nápadov, čo je jednou z hlavných devíz, ktorú SOLFERNUS predávajú. Tento fakt mi ale v prvom priblížení nebol až tak zrejmý a dobré momenty sa vynárali v postupných posluchoch. Aby som prešiel k zvuku: ten je zahustený silnou basgitarou, zhora zas ohraničený Khaablusovými vokálmi. Jeho prejav je síce dosť charakteristický, no ja som sa nikdy nevedel rozhodnúť nakoľko mi jeho prejav sedí. Na druhej strane pomalšie a melodickejšie a s nadsádzkou až rockové polohy skladieb „Victoria Karisma“ alebo „Furious Beat Of Black Hearts“ ma príjemne prekvapili. Covery (hlavne SLAYER) sú v mojich očiach a ušiach tiež podarené aj napriek tomu (rúhanie musí byť), že predlohy veľmi nepoznám.

Ťažko kritizovať niečo, čo „Hysteria In Coma“ má. Album má všetky atribúty, ktoré má kvalitný blackový materiál obsahovať. Keď si ale v skryte duše myslíte, že by mal obsahovať aj niečo nehmatateľné, niečo viac... tak odpoviem, že ja som to u SOLFERNUS zatiaľ nenašiel. Remeselne sa jedná o veľmi dotiahnuté dielko, takže som zvedavý na ďalšiu kariéru tohto projektu.