Čím viac „The Great Cold Distance“ počúvam, tým viac si uvedomujem, čo mi na doterajšej KATATONII chýbalo. Bezprostrednosť, ľahkosť s akou sa jednotlivé stavebné prvky tohto albumu kĺbia v pulzujúci organizmus, takmer bezchybne namiešaný zvuk gitár, valivý a jedinečný; jednoducho mám z týchto Švédov konečne pocit, že stvorili svoj vrcholný počin: ani príliš plačlivý, ani príliš motajúci sa v kruhoch bezzubej emotívnosti, moderný a geniálny. Rozdiel je možno iba v čase hlbšieho zoznámenia. Pri predošlých albumoch som romániku s KATATONIOU neprepadol, tentokrát áno.

Pravidelne nachádzam reminiscencie na tvorbu padlých anjelov A PERFECT CIRCLE, najmä vo zvláštnej kombinácií ráznych bicích, jednoduchých čistých gitár so skreslenými kvíleniami v pozadí, ponad to všetko vokál Jonasa Renkseho – na jednej strane sympatický spôsobom, akým lyriku obsahu svojich výpovedí bezprostredne prenáša do formy, na strane druhej príliš monotónny a nevybočujúci zo svojej obvyklej farby a intonácie. Nedostatky vyvažuje frázovanie a cit pre vrstvenie.

Klenoty prichádzajú s dramaturgickou istotou v prvej polovici albumu, po rozohrievajúcich úvodných dvoch skladbách. Naliehavosť „Soil’s Song“ podlamuje kolená, rytmika refrénu je ako päsť, ktorá búcha na dvere. Nasleduje výkladná skriňa albumu, singlovka „My Twin“. Rozchodová téma lyriky u nešťastníka Renkseho pomaly vzbudzuje úsmev na tvári, je to však na zopár posluchov, kým sa pozornosť poslucháča stihne otočiť z hudby na text. Chytľavosť nezameniteľná s prvoplánovými emóciami (aj keď – ako u koho), celý mikrosvet náladotvorných zvukov a vrstiev sa raz dokáže ubrániť krátkemu náporu ťažkých gitár, ešte chvíľu dýchať, no za pár momentov riava rozbúreného refrénu zmetie všetko živé. Unikátnosť počinu KATATONIE vystihuje súhra vokálu zo svetom nástrojov – Švédom to ide s takou ľahkosťou a suverenitou, až na malú chvíľu uveríte, že na tom predsa nič nie je.

Mohlo by sa zdať, že od vyvrcholenia „My Twin“ to už ide s týmto albumom dolu vodou. Nie je to tak. Už síce neprekvapí žiadná druhá „Soil’s Song“, KATATONIA však dokazuje, že má čo ponúknuť aj v nenápadnejších kompozíciách, kombinujúcich tichšiu kontemplatívnosť s kontrastnými explóziami gitár. Latka je jednoducho tak vysoko, že aj v momentoch, keď ju Renkse a spol. podliezajú, môžu chytiť celkom slušný závrat. „July“ je ešte neskorým príkladom ako napísať metalový hit v tom najčistejšom zmysle, pri „In The White“ a „The Itch“ už KATATONIA varí z príliš rovnakých ingrediencii. Rozlúčka „Journey Through Pressure“ je však dôstojná, pomalá a ťažká v oboch významoch.

Švédsko zažíva jeden zo svojich mnohých vrcholov v histórii scény. Jeho lyrickí veľvyslanci OPETH aj KATATONIA priniesli veľké albumy. „The Great Cold Distance“ je navyše univerzálny masterpiece, s obrovským osloviteľným potenciálom, ľahkosťou a úprimnosťou. Znalci a pamätníci odpustia.