Progresivisti sa môžu tešiť. Metalové more nám na breh vyvrhlo ďalšiu kvalitnú pochúťku. Svetlo sveta uzrela už roku 1986, no nikam sa bezhlavo nedrala. Pokojne sa nechala unášať progresívnymi prúdmi a zároveň na sebe tvrdo pracovala. To sa odzrkadlilo aj na nasledujúcom nezadržateľnom raste. Roku 1997 vystrčila prvé mliečne zúbky v podobe 64 minútového albumu "Trance Like State". O dva roky neskôr nasledujú seriózne tesáky, album "Very", ktorý svojimi 61 minútami pokračuje v začatej úchylke. Hudobne na tom nebol vôbec zle, môžem ho s kľudným svedomím odporučiť, no jednoducho nemal na to, aby s ním kapela prerazila z hlbín na výslnie prog scény. Tohtoročný "End Of Silence" však už na to má. Vyše 72 minút kvality bez hluchých miest. Slušná to porcia. Vydania sa prekvapujúco zhostili ľudia z Massacre Records. Asi sa už prejedli tých úbohostí, čo vo veľkom tlačia v poslednej dobe do sveta (tomu by som sa pri tom kvante vôbec nečudoval). Každopádne predpoklady na úspech sú, zvyšok ostáva otázkou vrtkavého šťastia a jeho nevďačnej sestry náhody.

Ako zvláštnosť vo svete moderného prog metalu pôsobí zdanlivá inštrumentálna nenápadnosť. Pár vypočutí a začína sa pomaly otvárať brána, za ktorou nachádzame množstvo emócií a pocitov. Úvodná naliehavá „Clockwork“, nasleduje clivý klávesovo-klavírny úvod druhej „Short-Time News“. Krásne gitarové sólo a opäť sa plavíme po meandrujúcej rieke tónov, kde za každý ohybom čaká iný skvost. Chvíľu zrýchľujeme, potom spomaľujeme, ale nikdy nestojíme. Vyše 20 minútová kompozícia „The End Of Light“ pokojne schová do vrecka aj SYMPHONY X s ich "Odysseou". Tvrdé valivé riffy striedajú zdanlivo pokojné klávesové pasáže, ale vo vzduchu stále visí akési napätie, ktoré následne prechádza do spevu plného emócii, aby následne vyústilo do majestátnej pasáže zaklincovanej nekompromisnou riffovačkou. A zase gradácia, zlom, zmena. Atmosferické inštrumentálne pasáže, zvláštne melódie, gradácia. Jednoducho parádna jazda. Hudobné lahôdky sa na poslucháča valia neúprosne zo všetkých strán, ani neostáva čas naplno si uvedomiť aké inštrumentálne a kompozičné bohatstvo nám vlastne servírujú. No opäť musím zdôrazniť, že na prvom mieste stojí „pieseň“, skladby nie sú o inštrumentálnych výkonoch. Nebudem tvrdiť, že "End Of Silence" predstavuje revolučnú hudbu. "End Of Silence" skôr predstavuje evolučnú hudbu. Bez práce nie sú koláče a DREAMSCAPE makali tvrdo. A na výsledku to teda aj vidieť.

Kapela si neželá, aby ich porovnávali s kráľmi žánru v podobe kultu DREAM THEATER. Ich problém. Porovnávať to bude každý a nevyhnem sa tomu ani ja. DREAM THEATER v podstate nevydali dve podobné nahrávky a dnes sú úplne inde, ako boli v najlepších rokoch, čo ma zároveň teší i zarmucuje. DREAMSCAPE pôsobí dojmom, ako DREAM THEATER v najlepších rokoch. "End Of Silence" mi v mnohom pripomína skvost "Awake", nachádzam tu ten „štvtrý rozmer“ – nekonečne hlboké ľudské emócie, ten element, čo núti pri počúvaní vnímať naplno. Každé ďalšie vypočutie odlúpne škrupinku, poodhalí závoj, zasiahne ešte hlbšie, zanechá stopu. Kto počul, uverí.