Že ste o THE STRANGLERS nikdy nepočuli? Ale áno. Hity ako “Golden Brown”, “Always The Sun” či “No More Heroes” sú v podvedomí každého, kto za posledných 20 rokov aspoň zopárkrát zapol rádio či televíziu. Priaznivci TORI AMOS si možno spomenú, že za názvom jej albumu plného coverov stojí práve prevzatá skladba od STRANGLERS – “Strange Little Girl”. Jedna z posledných existujúcich kapiel, pamätajúcich samotný zrod punku koncom sedemdesiatych rokov je však aj po tridsiatich rokoch pri sile. A to tak, že ma to samého prekvapilo...

Na “Norfolk Coast” sa už Briti dávno nehrajú na rebelujúcich pankáčov. Práve naopak – plynúce roky neoklameš – venujú sa tomu, čo sa od päťdesiatnikov dá čakať. Kapela známa drogovými excesmi či účasťou striptérok na pódiu počas koncertných show už počas osemdesiatych rokov postupne “new-waveovo” mäkla a novinkový album kormidlo späť neotáča.

Na rozdiel od dinosaurov razenia ROLLING STONES si STRANGLERS uvedomujú kde a kedy žijú. “Norfolk Coast” od začiatku upúta moderným zvukom a aranžami (nazvučenie bicích v singlovej “Big Thing Coming” je dobrým príkladom, slovíčko “programming” v booklete je nemenej veľavravné). Aj keď sa netreba tváriť, že ide o ktoviakú progresivitu či novátorstvo, našťastie nedošlo k pokusom o vykrádanie seba samého. Ozveny postupov známych z predošlej tvorby THE STRANGLERS sa síce sem-tam ozvú (“Lost Control”, “Mine All Mine”), “Norfolk Coast” je však doskou, ktorá obstojí sama o sebe. Väčšina skladieb sa nesie v duchu “adult oriented” rocku s typicky stranglersovskými klávesmi, s bedlivo stráženou stopážou a dostatočnou rozmanitosťou na to, aby sa neopakovali, či začali nudiť. Prekvapenia prinášajú hlavne “Dutch Moon” – pomalá najazzlá pieseň evokujúca spodkom starú tvorbu Toma Waitsa, “Sanfta Kuss” – kúsok recesie so španielskou melódiou a nemecko-francúzsko-anglickým textom či psychedelicko-soulová “Tucker´s Grave” so zvukom hammondiek.

Ťažko povedať, v čom tkvie čaro “pobrežia Norfolku”. Takto vyváženú a dobre sa počúvajúcu rockovú dosku som však nepočul už dlho. Každá skladba má takmer hitové ambície (už úvodná a titulná “Norfolk Coast” so strojovo bežiacou rytmikou a stoicky kľudným hlasom Paula Robertsa napovie mnohé), z dosky je cítiť výborná produkcia a to, že páni hudobníci vedeli, čo a ako chcú nahrať.

Druhou stranou mince je fakt, že meno a logo STRANGLERS je už dávno zapadnuté prachom, a pri návale nových kapiel si málokto spomenie na bandu starnúcich punkerov. Na rozdiel od mnohých silených reunionov či trápnych pokusov o modernosť mi je to, že “Norfolk Coast” vyšiel v tichosti a bez väčšieho ohlasu, tak trochu ľúto.