Ak sa budem kvôli niečomu tento rok ponáhľať v stredu skoro popoludní do josefovskej pevnosti, tak to budú práve ARMORED SAINT. Americká legenda vystúpi na festivale Brutal Assault už tretíkrát. Veľmi dobre si spomínam na jej prvý koncert v roku 2018. Bol to triumf. Mal som šťastie a pár minút po zídení kapely z pódia som stretol speváka Johna Busha a basgitaristu Joeyho Veru v družnej debate v bekstejdži. Okamžite som vytasil veci na podpis – obal výberovky „Nod To The Old School“, ktorý mi odvtedy zdobia podpisy oboch pánov, a tiež môj najobľúbenejší album od ANTHRAX – „Stomp 442“.

John Bush očividne stále spracovával, čo sa pred malou chvíľou udialo na jednom z hlavných pódií festivalu zameraného najmä na tie najtvrdšie a najextrémnejšie odnože našej obľúbenej hudby. Bolo jasné, že mali obavy, ako obstoja v takej náročnej dramaturgii, a keď podľa mojich materiálov na podpis spoznal dlhoročného fanúšika, bol zvedavý na spätnú väzbu. Samozrejme, že bola výrazne pozitívna, navyše s dôvetkom, že som ani nič iné nečakal, keďže patrí medzi mojich najobľúbenejších metalových spevákov v histórii. Za odmenu mi nahral takú rozhlasovú zdravicu, že mám aj po rokoch zimomriavky vždy, keď ju vo vysielaní púšťame pred pesničkami ARMORED SAINT a ANTHRAX.

Aj takéto zdanlivé maličkosti rozhodujú o tom, aký máte neskôr vzťah k jednotlivým kapelám a ako vnímate ich nové študijné albumy. Tohtoročný návrat do pevnosti bude okorenený podarenou novinkou „Emotion Factory Reset“. ARMORED SAINT vydali prvý comebackový album v roku 2000 – „Revelation“ bol vydarený materiál, no po ňom sa kapela opäť na desaťročie odmlčala. Od roku 2010 vydáva platne v päťročných (v prípade novinky šesťročných) intervaloch a sú to všetko výstavné kusy – u mňa osobne stále vedie parádna „Win Hands Down“ z roku 2015. Všetky poznávacie znaky kapely z 80. rokov zostávajú zachované, sú však navyše ošetrené výbornou modernou produkciou. O akých znakoch sa bavíme?

John Bush a jeho hlas. To je fenomén, ktorý aj z priemerného songu robí zážitok. Priznám sa, že ho zbožňujem najmä vďaka albumom od ANTHRAX z prvej polovice 90. rokov. Vtedy v sebe akoby potláčal heavymetalový výraz z 80. rokov, jeho poloha bola špinavšia, plnšia, priam grungeová – veď tak to napokon doba vyžadovala. Na nových doskách od ARMORED SAINT sa už tiež netlačí do starých jačákov, veď vek človek neoklame. Napriek tomu je to stále veľký zážitok, či už na albumoch, alebo (čo je veľmi podstatné) aj naživo – a to dokonca aj v starodávnych hitovkách ako „Reign Of Fire“.

Rytmická sekcia ARMORED SAINT je ďalšia výstavná vec. To, ako sú do seba Gonzo a Joey zaklesnutí, ako im to krásne hrá, tlačí, bubloce a šliape, to je zas a znova a na každom novom albume niečo neuveriteľné. Nie náhodou je Joey Vera basgitarový nezmar, ktorý sa už roky naplno prejavuje aj u progresívnych mágov FATES WARNING, a svojho času po jeho službách intenzívne pokukovala aj METALLICA. Veľký frajer a naživo veľmi pohodový sympaťák.

Pri gitarových finesách dua Phil Sandoval a Jeff Duncan si naplno uvedomíte, v čom spočíva rozdiel medzi americkým a európskym poňatím heavy metalu či power metalu tohto typu. Američania sú bluesovejší, kladú väčší dôraz na groove, pomalšie tempá a zemitejšie prevedenie gitarových riffov. Veď si len vypočujte skladbu „Buckeye“ z ich novinky – tam je to všetko krásne zachytené. A takýchto podarených momentov nájdete na „Emotion Factory Reset“ oveľa viac. Na čele s jasnými hitmi ako „Every Man-Any Man“ a „Hit A Moonshot“, pričom druhá menovaná už zakotvila v tohtoročných festivalových setlistoch, takže si ju pravdepodobne vychutnáme aj na Brutal Assaulte.

A vôbec, toto leto praje starému poctivému americkému heavy/power metalu. Na Wackene si okrem oživených NEVERMORE na najväčšom pódiu zahrajú aj SAVATAGE. Tých síce neuvidíme na Brutale, keďže hrajú na menšom moravskom festivale, no NEVERMORE zavítajú do pevnosti a spolu s ARMORED SAINT a METAL CHURCH budú dvíhať vysoko pomyselnú zástavu sily, melódie a hlavne dokonalých speváckych výkonov.