Strih. Bratislava, stred apríla 1996, Kultúrny dom Vajnorská, jedna z bášt deväťdesiatkového undergroundu. Strih. Benefit na podporu Slobody zvierat (alebo Greenpeace?). Hrajú rakúski THOSE WHO SURVIVED THE PLAGUE, zopár ďalších kapiel a... INSANIA! Strih. Sedím sám na kamennej podlahe takmer prázdneho kulturáku. Môj prvý „ozajstný“ koncert v živote. Na pódiu Poly s pre neho typickým „headsetom“ miesto stojanového mikrofónu, Calvera a Black Drum. Strih. Motám sa okolo merchu, kazeta len pár týždňov predtým vydaného „God Is Insane... Join Him!“ v ruke. Ostýchavo zdravím nízkou účasťou viditeľne namrzeného Polyho. Strih. Naspäť doma, kazeta v kazeťáku, stláčam „play“, a...

ŠOK.

„God Is Insane... Join Him!“ (1996) je od úvodných tónov extrémne jasnou deklaráciou zmeny: „Tentokrát budeme veselejší / šťastnější než jsme byli / tentokrát neposlechneme zimní varování / a nebudeme vás děsit,” oznamuje Poly v „This Time“, nasledujúcej po skočnej, hardcorovej „Věř nám“ (a pred punkovým nášupom „To B. At C.“). Lyrické, atmosférické texty nahradili úderné slogany. Objavuje sa „astrálno“, dodnes jeden z trademarkov INSANIE: „Věř nám, žijeme v astrálním snu“.

Prvé tri položky sa prekrývajú s EP „Caught Red-Handed“ (1995). Ako u INSANIE bývalo zvykom až do vydania „Virtu-Ritual“, sedempalce vždy rok vopred predznamenali smer, ktorým sa mal vydať nasledujúci album.

Finálna, kompletná podoba „šialeného Boha“ nakoniec zmenu tak trochu obrusuje a definuje môj ambivalentný vzťah k tejto doske, ktorú najviac vystihuje slovo „rozháranosť“. Kusy, ktoré jasne predznamenávajú budúcu, v hrubých kontúrach prevažne hardcorovú podobu brnenskej „hydry“ (okrem už vyššie spomenutých aj ďalšia punková vypaľovačka „Damn Us With Love“, či reggae marš „Don’t Promise Rain“) dopĺňajú skladby s komplexnejšími, umeleckejšími ambíciami.

V skoro päťminútovej, klipovej „Snigger“ Poly mení hlas, prechádza do „ich“ formy a deklamuje verše z akejsi postmodernej, horúčkovitej verneovky: „A koš se houpe jako loď, já hledám ve starých mapách ve výšce 1666 stop / A mezi skřípajícími provazy mi Baron Prášil vypráví každou noc další z příběhů o Měsíci.“

„Jsem melancholická bestie, promiňte mi mou schizofrenii,“ uvádza svoju ďalšiu metamorfózu do tela (mysle?) umierajúceho starca na akomsi rodinnom stretnutí. Polyho schopnosť prevteľovania sa do kaleidoskopu postáv, z ktorých pohľadu sú texty napísané, je ďalším z poznávacích znakov INSANIE, ktorý sa začal rozvíjať práve na „God Is Insane... Join Him!“.

Vrcholom nahrávky (a jednou z najsilnejších skladieb v histórii INSANIE) je však „Ummmad!“, spočiatku valivá, epická jazda do zákutí šialeného mozgu s vzletným refrénom, ktorý aj po troch dekádach naháňa zimomriavky. Polyho rev na pozadí detského zboru, spievajúceho tiesnivý text o (v)zostupe do temných zákutí mysle. „Bůh pravil: „Všichni šílení se shromáždí vzadu za táborem.“ A přísahám – přišel jsem jen já a Bůh sám.“

Ak sa na „God Is Insane“ pozrieme optikou nasledujúcich troch albumov INSANIE, najsilnejšou predzvesťou budúcnosti je „Nuclear Messiah, Save Our Souls!“, ironická pieseň a akýsi prológ série o Joeovi, ktorá nakoniec pokryla 7 dosiek, a ktorá v dobe dávno pred masovým rozšírením internetu a dávno pred objavom praktickej umelej inteligencie prorocky triafala do vzťahov medzi ľudmi a počítačmi: „30 000 let před Kristem jsem zadal Počítači příkaz a byl jsem překvapen tím, co se objevilo na obrazovce: "Ha, ha, ha! Naser si, jsi součást mé virtuální reality – rozuměj: otrok, který bude dělat co já určím.“

Prečo teda ten nejednoznačný vzťah? Jedným z dôvodov je zvuk. Napriek skladateľskej pestrosti a aranžérskej rozmanitosti znie album podivne „rozmazane“. Nástroje sú jasne oddelené (basa Calveru – ktorý INSANIU koncom roku opustil – aj bicie Rosťu „Black Druma“ Mozgu hrajú rolu porovnateľnú s Polyho gitarou), no celku chýba aj v porovnaní s predchodcom „Crossfade“ a s nasledovníkom „Virtu-Ritual“ ostrosť. Najsilnejšie momenty (refrén „Ummmad!“) sú práve tam, kde je tento neduh cítiť najmenej.

Druhým dôvodom je dramaturgia. „Crossfade“ pôsobí kompaktnejším dojmom: priamočiarejšie „U.R. Dead“ a „Sonic Mess“ sú obe v poslednej tretine dosky, zatiaľčo na „God Is Insane... Join Him!“ sa štýly striedajú spôsobom, ktorý do seba nezapadá tak organicky, ako na neskorších nahrávkach. Country-rapová „Rybí oko“ (ku ktorej štýlu sa Poly čiastočne vrátil o takmer tri desaťročia pod hlavičkou projektu POLY NOIR) pôsobí takmer rušivo.

Tretím je obal a dizajn: vizuálny štýl INSANIE prechádzal prechodom. V tej dobe kapela naživo stále hrala pod „tolkienovskou“ vlajkou s čiarovým kódom, no „God Is Insane... Join Him!“ veľa vizuálnych styčných bodov neobsahuje. Upúta hlavne žltou plastovou krabičkou (na spôsob „trojnohého psa“ od ALICE IN CHAINS) – ktorú som si ako majiteľ kazety neužil – inak ide oproti sofistikovanému „Crossfade“ krokom späť k jednoduchšej symbolike, ktorú INSANIA doviedla do dokonalosti až neskôr.

Napriek všetkému je práve „God Is Insane... Join Him!“ práve tou nahrávkou, ktorá nastavila cestu pre „modernú“ INSANIU. Poslednou nahrávkou pevne zakorenenou v undergrounde, zároveň predzvesťou vzostupu nahor, zaznamenanom na budúcich nosičoch pod hlavičkou moravských labelov, ktoré českú alternatívnu hudbu ťahali koncom deväťdesiatych a začiatkom nultých rokov: Indies Records a Redblack.

Foto: insania.cz