Na Metalopolis máme INSANIU radi, no napriek tomu až doteraz ostávala počiatočná éra jej súčasnej inkarnácie viacmenej nepokrytá. Tridsiate výročie z historického pohľadu zásadnej dosky „God Is Insane – Join Him!“ je vhodnou príležitosťou vrátiť sa k prvým trom albumom, ktoré (s)formovali nielen INSANIU, ale aj mňa samotného.

V dobe vydania debutu „Crossfade“ (1994) bola pritom brnenská INSANIA už minimálne lokálnou podzemnou legendou: Poly a Black Drum mali za sebou štácie v ROOT, história zaznamenala predrevolučné opletačky so ŠtB, ktoré viedli k zákazu pôvodnej INSANIE (s dvoma demáčmi na konte) a jej dočasného prerodu na SKIMMED. Tí majú na konte jednu z prvých nezávislých dosiek v postkomunistickom Československu a účasť na zahraničných undergroundových kompiláciách, vtedy vec viacmenej nevídanú. Ale to je trochu iný príbeh.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa udiala ešte jedna zásadná udalosť: medzi rokmi 1990-92 vyšli v Mladej Fronte v nezabudnuteľných krémových prebaloch oficiálne české, dovtedy samizdatové preklady „Pána prsteňov“ od Stanislavy Pošustovej; dodnes kánonické diela pre každého fanúšika J.R.R. Tolkiena v Československu. A tými boli v tých časoch v podstate všetci, mňa nevynímajúc.

A tak keď som si v 22. čísle piateho ročníku vtedy ešte „novinového“ Rock & Popu prečítal nadšenú recenziu od Petra Korála na akúsi domácu metalovú dosku inšpirovanú práve Tolkienom, rozbuška bola zapálená. A to som o metale nevedel nič. (Ako som sa ku kazete „Crossfade“ dostal, je tiež iný príbeh: trvalo to zopár mesiacov trpezlivých návštev bratislavského Artfora, ktoré bolo okrem kníhkupectva jedným z mála miest, pokrývajúcich aj okraje hudobnej scény.)

Ani tá recenzia, ani tie mesiace fantazírovania a predstáv o tom, o akú hudbu sa vlastne asi jedná, ma však úplne nepripravili na realitu: keď sa po dvadsiatich sekundách zvuku našľapovania čižiem v snehu a unaveného dýchania akéhosi pútnika zimnými horami ozve akustická gitara, nasledovaná salvou bicích, krátkym introm a „Oblohu mi černé křídla vraní zakrývají / propadám se zlou krajinou k běsným vidinám / ty se s fantastickou realitou prolínají / takhle u nás v našem kraji zima začíná“ v Polyho exaltovanom podaní, bolo mi jasné, že pôjde o ranu presne na solar.

V tej dobe bola INSANIA kategorizovaná ešte viac-menej ako thrashmetalová kapela, aj keď z dnešného pohľadu sú už na „Crossfade“ badateľné znaky budúcich iterácií skupiny. Síce tématicky vytŕča Tolkien – od výkriku „ash nazg durbatulûk“ v „Zimním varování“, takmer doomovej „The Riddles In The Dark“, prebranej priamo priamo z „Hobita“, cez viac či menej priznané inšpirácie Stredozemou („U.R. Dead“, „Shriek From Mountains“) až po plachtu s elfským písmom tengwar, pod ktorou trio zvyklo roky hrávať naživo – nejde o nejakú „fan fiction“; INSANIA na debute pracuje s prepracovanými, komplexnými, evokatívnymi víziami, až na výnimky výrazne vzdialenými úderným sloganom, ktorými sú Poly a spol. známi dnes. Skvelým prípadom je vrcholná „Good Night“, ktorá na plochu troch a pol minút vtlačí thrashový úvod, hardcorovo hojdavý, no pritom hymnický refrén, a obrazotvorný text plný buď zmaru z konca, alebo pokojnej odovzdanosti. Záleží od uhla pohľadu.

Ďalším výrazným príkladom je voivodovská sci-fi „Changing The Guard“ (so samplami z filmového „Votrelca“); ako naznačí už obal, INSANIA už od debutu pracovala s témami prelínania technológie a prírody, ktoré v ére do „Trans-Mystic Anarchy“ dominovali, no v arzenále skupiny sa udržali dodnes.

V zopár ohľadoch je „Crossfade“ v kontexte českého metalu úplne zásadnou a unikátnou nahrávkou. Úroveň anglických textov (ktoré ešte prevažujú) zodpovedá Polyho jazykovému vzdelaniu, ktoré definovalo aj jeho mimoriadne úspešnú civilnú kariéru prekladateľa, a je o niekoľko tried vyššie, než u väčšiny súputníkov. Napriek angličtinárskemu kumštu si na „Crossfade“ našli cestu dve české skladby: „Zimní varování“ a „U.R. Dead“ tvoria akýsi oblúk. Prvá menovaná je jedným z pomníkov tolkienovskej etapy INSANIE, druhá je spolu so záverečnou „Sonic Mess“ odrazovým mostíkom do budúcnosti, na ktorého hrane INSANIA pred skokom symbolicky odhadzuje bagáž a naznačuje smer k od hvozdov k hviezdam: „Chceme jen zahrát pořádně nahlas […] Chceme jen zařvat naše jména a chceme, aby nás bylo slyšet, dokud naše duše neodletí k další hvězdě“.

Druhou predzvesťou mimoriadneho talentu INSANIE je zvuková a aranžérska prepracovanosť. Aj keď zvuk je miestami poplatný dobe, ambície ho jednoznačne prekračujú. Angažovanie detského speváckeho súboru Rosa skupine vyslúžilo reportáž Českej televízie (strémovaný rozhovor s kapelou bol zaznamenaný v dokumente „Poodhalení mystéria“ z roku 1996) a stalo sa predvojom experimentovania, ktoré prekračuje rámec tria gitara-basa-bicie. Samply a hostia (violončelo, organ) robia z „Crossfade“ mimoriadne pestrý album s ostrou umeleckou víziou, ktorá jasne nastoľovala smer: veď detaily, akými sú uvádzanie letopočtov výlučne v trojcifernej podobe a textov ako žalmov „mýtu INSANIA“ vydržali až dodnes len s malými zmenami.

Počúvajúc „Crossfade“ s odstupom vyše troch dekád je do istej miery paradoxným zážitkom. Na jednej strane ide o trochu pozabudnutú časozbernú kapsulu, zachytávajúcu kulmináciu doby, ktorá trvala len zhruba dva roky, na strane druhej ide o platformu, na ktorej INSANIA po krokoch budovala v nasledujúcej dekáde. Najväčším prekvapením je to, o akú vyspelú nahrávku sa jedná: mojím dlhoročným kacírskym prianím zostáva, aby sa dočkala (živého?) znovunahrania s moderným zvukom.

Foto: insania.cz