Po odchode zo slovenskej predpremiéry tohto filmu v kine bratislavského nákupného centra Bory som veľmi dlho premýšľal, prečo necítim rovnaké nadšenie ako pri podobnej príležitosti, keď som v kine videl film o MEGADETH. Odpoveď je pritom úplne jednoduchá. MEGADETH predstavili v predstihu niekoľkých hodín skladby z nového albumu, ktoré som tak počul v premiére práve v kinosále. Vo filme o IRON MAIDEN som sa nedozvedel takmer nič nové, hoci po formálnej stránke ide o kvalitnejšie, hlbšie a celkovo lepšie spracované filmové dielo.

Už v prvých minútach sledovania je jasné, že do bohatého archívu legendárnej britskej kapely sa načieralo s veľkou chuťou a intenzívne. Toľko dynamických prestrihov z historických záberov koncertov núti uznanlivo kývať hlavou. A to sa iba začína veľká jazda, masívny prierez obdivuhodnou päťdesiatročnou kariérou jedného z najväčších mien rockovej histórie.

Temný Londýn 70. rokov minulého storočia. Zaujalo ma, že aj tam existovalo niečo ako „vypredaný chlieb“, ceduľka dobre známa skôr z našich končín ešte aj v 80. rokoch, a to nielen pri pečive. V každom prípade to boli ideálne časy na vznik metalovej legendy. Chcelo to muža s jasnou víziou a tým odhodlaným chlapíkom bol basgitarista Steve Harris, ktorý podľa očitých svedkov ešte aj ako zametač na ulici vyzeral štýlovo – ako človek, ktorý má svoju misiu a z nej neuhne.

Film je koncipovaný sympaticky – namiesto hovoriacich hláv slávnych hudobníkov počujete iba ich hlasy, sprievodcami sú ich kolegovia zo scény, ľudia z hudobných vydavateľstiev, novinári či herecká hviezda Javier Bardem. Predstavujem si to tak, že s každým urobili rozsiahly rozhovor o IRON MAIDEN a potom z neho vystrihli tie najsilnejšie, najpútavejšie hlášky. Ak by to bola súťaž, prekvapujúco by v nej uspel práve španielsky herec. Jeho angličtina je dnes už takmer dokonalá, ale aj tak je prekvapujúce, že práve on mal najzaujímavejšie postrehy a najčastejšie sa vyskytuje na obraze. Lars Ulrich, Gene Simmons, Tom Morello, Scott Ian či Brian Slagel sa na neho nechytajú.

Je zaujímavé, že manažment IRON MAIDEN sa rozhodol nerobiť reklamu iným kapelám. Vidíte síce, že rozpráva Katon W. De Pena, ale divák sa nedozvie, že ide o speváka kapely HIRAX. V prípade ľudí ako Ulrich, Ian či Simmons je to zrejme jedno, ale pri menej známej osobnosti to môže trochu zamrzieť. Rod Smallwood však určite vie, čo robí. Vždy to vedel, už od začiatku 80. rokov, keď vystaval okolo kapely svoj povestný „ostnatý drôt“ a Harris a spol. sa mohli naplno venovať svojej tvorbe.

Brian Slagel, šéf kultového vydavateľstva Metal Blade Records, ma zaujal svedectvom, že keď odišiel z IRON MAIDEN Paul Di’Anno, bolo to medzi fanúšikmi 50/50 – Bruce Dickinson teda vôbec nemal ľahkú úlohu. Presvedčiť polovicu obrovskej fanúšikovskej základne, že patrí do IRON MAIDEN a v priebehu desaťročí sa stane jej jediným mysliteľným frontmanom, to je nadľudský výkon, ktorý tento muž znamenitých vlastností a veľkého množstva talentov zvládol s dokonalým prehľadom.

Najviac ma bavila práve spanilá jazda po Dickinsonovom príchode. Jej vrcholom je cesta za Železnú oponu, do Poľska v roku 1984. V tomto vždy boli IRON MAIDEN majstri. Doteraz sa smejem pri spomienke na rozhovor s Davidom Ellefsonom z roku 1993, keď sa tešil, že MEGADETH a METALLICA sú prvými veľkými kapelami, ktoré hrajú na Slovensku. Keď mu novinár z časopisu Uragán prezradil, že tu už pred pár mesiacmi hrali IRON MAIDEN, iba si vzdychol – „Pojebaní Mejdni, všade sú prví.“

Zábery na kapelu, ktorá sa nudila v hoteli a tak sa jednoducho vybrala na veľkú poľskú svadbu, aby si tam pre svadobčanov strihla „Smoke On The Water“, sú radostným vrcholom filmového dokumentu. O to drastickejšie pôsobí pohľad na hudobníkov zničených z večného cestovania, koncertovania a obrovskej slávy už o štyri roky neskôr. Nasledujú temné 90. roky, sympaťák Blaze Bayley a jeho sizyfovský údel – netušil som veru, že v Spojených štátoch to bolo pre IRON MAIDEN až takéto zlé. To pľutie divákov z prvých radov na koncertoch pôsobí úplne šialene.

Film krásne odsýpa, historické zábery sú vkusne doplnené modernými grafikami, nemáte sa kedy nudiť. Veľký návrat strateného Dickinsona a pamätný album „Brave New World“; novinárska legenda Dom Lawson a jeho spomienka na slzy v očiach starých chlapov na koncerte pri pesničke „Blood Brothers“ je ďalším skvelým momentom filmu.

Ťažko sa točí o kapele, ktorá o sebe za tých 50 rokov neprezradila nič naozaj osobné či bulváru hodné. Aj pri spomínaných temných deväťdesiatkach zaznie iba jedna veta o Harrisovom rozvode a ťažkom životnom období. Aj ku koncu filmu sa riešia dobre známe veci – Bruce a jeho vyzdravenie z ťažkej choroby, Nicko a jeho odchod z kapely. Je to krásne a dojímavé, ale priemerného fanúšika IRON MAIDEN to nijako neprekvapí.

Na rozdiel od filmu o MEGADETH by som si dokument „Burning Ambition“ s chuťou pozrel ešte raz. Aj keď sa z neho takmer nič nové nedozviete, ide o natoľko natlakované svedectvo o obrovskom metalovom fenoméne, že si rozhodne zaslúži vašu pozornosť. Rovnako ako veľké svetové turné, ktoré sa začalo v sobotu v Aténach. Vidíme sa v tú ďalšiu sobotu v Bratislave. UP THE IRONS, priatelia!