Ubehlo 8 rokov subtílneho čakania na nový materiál, nakoľko som jediných protagonistov žánru britského viktoriánskeho black metalu už považoval za mŕtvu relikviu minulosti. Kolektív hviezdnych pútnikov si našťastie dal len trocha načas so spracovaním priehrštia uletených nápadov do koherentného celku, ktorý príznačne pomenovali „Stack Overflow In Corpse Pile Interface“. Už samotný názov je provokatívnym médiom vzbudzujúcim zvedavosť, aký hudobný (anti)tvar sa za ním môže skrývať. Niečo naznačuje aj zvláštnymi farbami hýriaci artwork, v plnej miere to však odhalí až majestátny úvod albumu.

Neodporúčam vstup, pokiaľ nie ste pripravení vstrebávať dlhé, v závere až sedemnásťminútové kompozície plné hudobných i ideových dramatických zvratov v duchu viktoriánskych tradícií vpletených do postmodernej štruktúry blackmetalových skladieb. Tento bod predstavuje základné pnutie a kontrast, z ktorého vyviera kreatívna energia kapely. V roku 2026 navyše obohatená o súčasný technokratizmus, ktorý celý koncept posúva do ešte bizarnejšej a na prvý pohľad ťažšie vstrebateľnej podoby.

Pritom úvod nahrávky tomuto konštatovaniu skôr odporuje. „Vzostup klaunov“ prichádza so zvukomalebným husľovým motívom na pozadí elektronickej ambiencie, ktorý postupne prechádza spolu s veľmi zaujímavou basgitarovou linkou do intenzívnej blackmetalovej víchrice. Týchto pár čitateľných minút dokonale nastaví tón nahrávky a poodhalí viacero jej dôležitých prvkov. V prvom rade je to nádherný, vyvážený zvuk, komplexný prístup ku kompozícii a prvé myšlienky zvestuje aj Mister Curse, ktorého vokál je svojský, teatrálny, naliehavý a uletený. Deklamuje, rozpráva, kričí i spieva — pokojne aj v rozmedzí niekoľkých taktov. Z toho je zrejmé, že podstatnou mierou dotvára nenahraditeľnú charizmu tvorby A FOREST OF STARS, ktorú ale neocení každý.

Samotná textová stránka je provokatívna — zvláštne kombinuje v halucinogénnych slohách digitálnu postmodernu s viktoriánskou estetikou, čím vytvára v dobrom slova zmysle bizarný celok. Väčšina textov je pritom zrozumiteľná a vhodne dopĺňa hudobnú zložitosť. Posúďte sami:

I surfaced to the noise of digital flutter, one
eye in this mire, another gouging at the
horizon. Whilst the final dances in the horror
of right plug, wrong socket. Amidst all this
my heart twitches out to the binary.

To môže navodiť dojem, že hudba bude pomerne neuchopiteľná, opak je skôr pravdou. A FOREST OF STARS sa sústredili na prístupnejšiu výstavbu skladieb, ktorá stále integruje v každej kompozícii veľké množstvo motívov alebo oddelených menších celkov, ku ktorým sa však kapela výraznejšie nevracia. Vytvára to epický dojem, ktorý necháva album ľahko, až opojne plynúť. Jedným z dominantných nástrojov sú práve ľúbezné husľové motívy, ktoré tentoraz dostali priestor vo väčšine melodických pasáží. Sú zároveň nositeľom abstraktnej viktoriánskej atmosféry, ktorá popiera samotný žáner, na ktorom je koncept kapely budovaný.

„Stack Overflow In Corpse Pile Interface“ často pôsobí zasnene až ambientne, hlavne vo svojom závere („Sway, Draped In Vague“, „Not Drinking Water“), kedy sa kapela pohráva s tónmi, zvukom a až pohodovou atmosférou na pozadí malebných basgitarových a gitarových motívov. Nezriedka svojou komplexitou pripomína posledné dielo DHG. Práve úvod predposlednej kompozície, kde musím vyzdvihnúť aj ženský vokál harmonizujúci s basgitarou, husľami a hammondkami, je exkluzívnym sonickým zážitkom. V takýchto chvíľach tie dlhé minúty stopáže dávajú zmysel a ubiehajú svižne.

Kovotepecký základ je tak skôr vodítkom než jadrom alebo šablónou, jeho typické postupy by ste hľadali márne. U A FOREST OF STARS oceňujem, ako z príliš abstraktných vecí prechádzajú k stále zložitým, no prístupným melodickým formám. V každej skladbe sa dá poľahky nájsť jej jadro — unikátny motív, harmónia alebo gradácia. Či už je to neofolkový atmosférický úvod „Root Circle Usurpers“, basovo-husľový rytmicky kolísavý stred „Mechanically Separated Logic“ alebo hypnotický intenzívny záver s ekvilibristickým motívom „Not Drinking Water“ — s nihilistickou deklamáciou „Faith in stone and rope. Faith in nothing else.“ pôsobí fatalisticky až rezignovane, hudobne však stále nesie iskru nádeje niekde na horizonte. A to sú len čriepky komplexného diela patriaceho podľa mňa k tomu najlepšiemu, čo Briti zložili, pričom podobným spôsobom by sa dal vyzdvihnúť temer ktorýkoľvek moment sedemdesiattriminútovej stopáže.

Roky práce i čakania neboli márne a nateraz som z albumu tak nadšený, že ho poľahky staviam na vrchol diskografie A FOREST OF STARS. Oceňujem žánrovú neostrosť, melodickú prístupnosť, tvrdosť v správnych chvíľach a celkový dojem prepracovanosti do posledného detailu. Všetko sú elementy umeleckého diela najvyššej kvality, ktoré popiera žánre a otvára nové dimenzie nielen hudobnej predstavivosti.