Minulý album WINTERFYLLETH mal predstavovať zlovestnú búrku črtajúcu sa na horizonte, novinka odráža vo svojom vnútri jej búrlivý dopad. To znamená agresívnejší, menej prístupný materiál, čo je v žánri blackmetalu (aj toho melodického) žiadúce. Svoje miesto v ňom si kapela vydobyla hlavne osobitým vkladaním motívov, ktoré majú svoj pôvod v severskom folku, tiež prepracovanými zborovými vokálmi a žánrovými presahmi s cieľom budovať autentickú a emotívnu atmosféru. 

Všetko to je vložené aj na novinke, pričom je hudobne zameraná na lepšie vyváženie agresívneho zvuku, ako aj na kompozičné spracovanie. WINTERFYLLETH si dávajú tentokrát ďaleko viac záležať na plynutí skladieb, aby aj ich dlhšie formy boli vhodne stupňované a udržali pozornosť poslucháča na vysokej úrovni. K tomu slúžia silné melodické motívy, širší žánrový rozptyl, a aj zvuk, ktorý dostal poriadne hrany a zvýrazňuje všetky nástroje. 

Je cítiť, že skladby zostali verné svojej epickej kostre a svojím prístupom evokujú aj poslednú tvorbu BORKNAGAR s väčším dôrazom na black metal. Takto je napríklad zostavený úvod albumu, ktorý plynie v rýchlom tempe klepatúr, ale ďalej spolu s klávesovými motívmi prechádza do atmosférickej podoby, ponechávajúc si agresívny ráz i svojský pátos. Obzvlášť vydarený je záver „Heroes Of A Hundred Fields“, kde sa veľmi originálne prestrieda viacero žánrov a pôsobivých riffov v jednej hudobnej myšlienke. Hneď na to nadviaže skvelý, folkom inšpirovaný motív, tvoriaci jadro „Echoes In The After“. 

Za vrchol nahrávky, ktorý vystihuje tak kvality kapely, ako aj albumu, považujem titulnú „The Unyielding Season“. Nerád vyberám časti z celku, ale táto skladba je z radu záležitostí, ktoré by som označil výstižným anglickým výrazom „soul crushing“. Mrazivý úvod zvýrazní intenzívne nazvučenie gitár, ktoré spolu s úderom basy prechádzajú do valivej doomovej procesie v harmonicky chladných riffoch. Tie sa dostanú v strede skladby do definitívneho bodu akustického predelu a silného sóla, ktoré koncentruje všetky emócie v obrazoch zmaru. Je zrejmé, že tu boli zúročené skúsenosti z doomových ARD a z akustického albumu „The Hallowing Of Heirdom“, pričom po tomto vrchole nasleduje oddychovejšia „Unspoken Elegy“, ktorá v sebe nesie práve jeho odkaz.

Záverečné trio skladieb zostáva síce trochu v tieni titulného doomového monolitu, no plynie svižne v premyslených a relatívne priamočiarych štruktúrach, pričom si zachováva originálny epický charakter. Škoda absencie zborových a melodických vokálov, v celkovom koncepte je to však pochopiteľné. Čiastočne to vynahrádza vydarený cover PARADISE LOST –„Enchantment“, rezonujúci s depresívnym ladením albumu. Ak to porovnám s predchádzajúcou tvorbou, „The Unyielding Season“ patrí k tomu (naj)lepšiemu, čo WINTERFYLLETH vo svojej kariére vytvorili. Zostávajú verní svojmu zvuku, odstránili hluché miesta, jednotlivé motívy sú lepšie rozvinuté, koncentrovanejšie a podriadené budovaniu autentickej atmosféry a emócií, pričom nestrácajú nič zo svojej melodickej zaujímavosti.