MISERERE LUMINIS patria k výrazným predstaviteľom introspektívneho atmosférického black metalu z kanadskej scény, konkrétne z prostredia Montrealu a Quebecu. Žáner, v ktorom sa pohybujú, je relatívne saturovaný, napriek tomu majú vlastnú, nielen geografiou danú, identitu. Hoci ide len o tretí album kapely, hudobné aktivity jej členov odrážajú bohaté skúsenosti v ďalších podobne štylizovaných spolkoch ako GIVRE, SOMBRES FORÊTS alebo GRIS. „Sidera“ je priamym ideovým pokračovaním abstraktnej zbierky príbehov prezentovaných na nedávnom „Ordalie“. Od debutu pritom uplynulo sedemnásť rokov, čo sa prirodzene odráža aj na kompozičnej vyzretosti materiálu.

Tvorbu MISERERE LUMINIS možno charakterizovať prívlastkami ako emocionálna, melancholická a introspektívna, vyvažujúca rôzne aspekty temnoty, okrajovo aj krásy. Obaja členovia kapely sú multiinštrumentalisti a do dlhých kompozícií okrem tradičných postupov zo studnice nápadov depresívneho black metalu, nezriedka vkladajú originálne akustické nástroje ako klavír, sláčiky či orchestrácie. Snahou tu počuteľne je, aby tvorba na podklade ťažko depresívnych akordov mala až poetický rozmer. Album „Ordalie“ v tomto smere fungoval celkom dobre, aj keď stráviť všetky (zámerne sa vlečúce) minúty nebolo jednoduché – odmenou bol veľmi špecifický a originálny zážitok.

Jeho pokračovanie sa rozprestiera na rozumnej ploche 51 minút, len v piatich dejstvách prezentovaných v teatrálnej francúzštine, ktorá im dodáva vlastnú naliehavosť. Zvuk je podobne ako na predchodcovi roztiahnutý do priestoru s dojmom neustále expandujúcich vrstiev. Je zrejmé, že tentoraz bola snaha zostať žánrovo a konceptuálne na rovnakom mieste, ale priniesť ešte bohatšie aranžmány a komplikovanejšie kompozície. To sa darí v úvodnej skladbe „Les Fleurs de l’Exil“, ktorej tepajúca ambientná pasáž v strede s príjemne zakomponovanou orchestráciou je klenotom nahrávky.

Ďalej to je omnoho abstraktnejšie a aj keď sa istá plynulosť skladbám nedá uprieť, vstrebávať všetky zvukové stopy nie je vôbec jednoduché. Hlavne v druhej polovici mám pocit, že sa sami autori v zmesi nástrojov strácajú a je ťažké chytiť sa niečoho, čo by pripútalo k určitému motívu. Viem si predstaviť krátenie viacerých partov bez straty hlavnej idey. Po absolvovaní celého albumu z neho pravdupovediac veľa v hlave neostane. To síce priamo nabáda k ďalším počúvaniam a predstavuje aj perspektívu rastu, nie je to však jednoduchá cesta a už vôbec nie pohodový poslucháčsky zážitok.

Ten vnem pritom pri staršej nahrávke „Ordalie“ nemám – tiež je to náročné dielo, ale plynie akosi ľahšie, s lepšou fixáciou na prehľadnejší gitarový základ. Pritom najmä atmosférické a ambientné pasáže sú miestami prekomponované, ako napríklad celý úvod záverečnej skladby, ktorý sa prelieva do náročnej spleti gitarových riffov. Pôsobivé, ale miestami ťažké na dekódovanie, až sa v labyrinte motívov stratíte. Tie sú jednotlivo veľmi zaujímavé a tam, kde nájdeme istú rytmickú koherenciu držiacu sa pevných gitarových línií, album exceluje. Príkladom sú vypäté agresívne časti, ako je záver „De Cris & de Cèdres“ s kontrastným inštrumentálnym klavírnym výdychom a dramaticky nadväzujúcim úvodom ďalšej skladby. 

Originalita, rovnako aj presvedčivá emocionalita sa „Sidere“ nedajú uprieť. Album je pomerne monolitický celok, ktorý je rozdelený na jednotlivé časti skôr formálne. Pôsobí pritom nevyrovnane – s pribúdajúcimi opakovaniami síce rastie, no nie vždy si dokáže udržať pozornosť až do konca. Kvalita je jasne prítomná a vyššie hodnotenie vychádza skôr z potenciálu než z okamžitých dojmov. V rámci žánru tak ide o originálne dielo s veľmi svojským, až exotickým prístupom ku kompozícii, ktoré však ostáva miestami príliš náročné.