Niekedy človek cíti, že vyslovene potrebuje čas stráviť medzi ľuďmi, stretnúť priateľov, známych, prehodiť pár viet, navzájom sa podporiť a podobne. Výbornou terapiou v tomto smere môže byť návšteva koncertu. Ten, na ktorý som sa vybral v prvú marcovú sobotu, hrozil tým, že tam ľudí bude hádam až priveľa. Neraz síce platí, že deathmetalový koncert je to, keď päť starých chlapov na pódiu hrá pre štyridsať starých chlapov pod ním, ale vyskytnú sa aj potešiteľné výnimky. VADER si videl mnohokrát, ale vždy to bolo dobré, skutočný KATAKLYSM si vidieť nestihol, ten taký „ľudový“ dvakrát, naposledy v roku 2003, teraz ti prišli domov, choď, lebo BLOOD RED THRONE vidieť a počuť naživo chceš.

Túto od roku 1998 existujúcu partiu z nórskeho Kristiansandu možno mnohí mali dlho zafixovanú ako „tú skupinu, kde známi blackmetalisti hrajú death metal“, ale aj v časoch, keď to platilo, to bol dobrý, skôr priamočiary kov smrti s trochou čierneho jedu. V súčasnej verzii boli BRT najbrutálnejšou bandou večera a ľutujem každého, kto ich nestihol. To, čo piati nórski chasníci väčšinou už stredného veku s úsmevom, divokými grimasami i ostrým nasadením predviedli, bolo proste skvelé. Môžem stokrát byť fanúšikom obzvlášť brutálneho a ešte do extrému potiahnutého prístupu v žánri, ale viem, čo ma k tomu doviedlo, a BLOOD RED THRONE hrajú šťavnatý, úderný a drviaci death metal spájajúci postupy amerického a európskeho štýlu, rámcovo zhruba na pomedzí CANNIBAL CORPSE a BOLT THROWER, to celé s nejednou melodickou pasážou. Väčšinou stredné a rezkejšie tempá, vokalista prekladajúci hlboký growl vyšším revom, „vyšívajúci“ basgitarista, bola radosť to celé sledovať. V klube už bolo plno, rozbehol sa kotol a určite by som neodmietol zo štyri skladby navyše. Nielen minuloročný album „Siltskin“ by si to zaslúžil.

Setlist: 1. Unleashing Hell, 2. Beneath the Means, 3. Every Silent Plea,,4. Itika, 5. Vermicular Heritage, 6. Smite

Viac-menej kvôli dobrodružstvu fotenia som si so sebou vzal svoj aparát, ktorý slušne zachytí prírodu, krajinu, ľudí, ale na koncerte je to lotéria, či zo sto záberov bude päť vhodných aspoň ako ilustračky. VADER v zostave Piotr, Spider, Hal a Michal boli v ten večer ani nie tak výzvou, ako skôr najhoršou kapelou na fotenie. V prvom rade nájsť miesto bolo o držku, v klube bolo štyristopäťdesiat fanúšikov, vyšiel som radšej na pavlač, tam tie fotky tiež pripomínali riasami potiahnuté akvárium a fotenie sa zmenilo na akciu „dostanem ťa, panie Wiwczarek!“ Stroboskopy a dym sú skrátka podobný mor ako les paprčiek s chytrými telefónmi pred hrajúcimi hudobníkmi. Koncert tradične na potlesk, ich to buď ešte stále baví, alebo si skrátka nedovolia fanúšikov sklamať. Setlist bol tak trochu retrospektíva, ale „Dark Age“, skladba, ktorá pre svet „urobila“ VADER, „Helleluyah! (God Is Dead)“ a ďalšie nesmrteľné kusy vlejú divokú energiu nielen do kotla a keď imperiálny marš ohlási záver, človeku je aj trochu smutno. Ale oni sa vrátia.

Setlist: 1. Sothis, 2. Fractal Light, 3. Wings, 4. The One Made of Dreams, 5. Reign Forever World, 6. The Book, 7. Cold Demons, 8. This Is the War, 9. Lead Us!!!, 10. Triumph of Death, 11. Dark Age, 12. Carnal, 13. Helleluyah!!! (God Is Dead), 14. The Imperial March (Darth Vader's Theme)

Na záverečnú tretinu som sa do sály vrátil už počas príprav, nie že by ma bavilo stepovať tam, ale neskôr by som už nemusel nájsť miesto. A niekedy sa to vďaka „zábavným maličkostiam“ aj oplatí. Ako napríklad teraz, keď po pódiu prešiel vskutku urastený technik a z publika sa ozvalo nadšené „Michal Tučný žije!“ Ak KATAKLYSM spomenuli, že u nás už hrali, vlastne sa nemýlili, akurát že tu (plus druhý gitarista) hrali ako EX DEO. Keď dnes idete na KATAKLYSM, viete, na aký. Nie na ten, ktorý prvými dvoma albumami písal dejiny death metalu a extrémneho metalu ako takého. Dnes už žiadny „northern hyperblast“, ten som od nich počul naposledy v lete 2003 v jednom lome na Morave, kde som pri „The Awakener“ s miernym prekvapením zistil, že si text pamätám ešte celkom dobre a že sa mi valí z hrdla sám od seba. Z môjho pohľadu má ich tvorba tri obdobia. Prvé, ktoré zostane navždy uctievané, to druhé od kedysi mnohými zavrhovaného albumu „Victims Of This Fallen World“ a hlavne po ňom až po „Serenity In Fire“, kde sa ešte trochu ohliadali za starými besným časmi a zároveň boli melodicky majestátni, a tretie odvtedy po dnešok, ktorému už hovorím „chlapi v robote“.

Proste hrajú si tie svoje istoty, melodický groove death metal, ktorý ešte našťastie vie zľahka kopnúť do vrtule, ale veľmi z neho počuť to, že z týchto mantinelov proste nenájdu odvahu vykročiť. Hlavne ich mladší fanúšikovia „ozajstný“ KATAKLYSM ani nepoznajú, prípadne ho neberú, pre nich je to prílišný extrém. Keď sa to tak vezme, hypotetického nasledovníka „Temple Off Knowledge“ by som im asi ani neuveril. Dnes je pre nich návratom do „starých čias“ zahranie skladieb zo „Shadows And Dust“ a iné to už nebude. Dostali sme set presne podľa očakávania, zahrané to bolo solídne, aj s búrlivým ohlasom publika, Maurizio bol celkom nadšený, ďakoval a medzi skladbami párkrát porečnil na témy súčasného sveta. Je také roztomilé, keď vás frontman deathmetalovej skupiny vyzýva k tomu, aby ste mysleli pozitívne a všetko dopadne dobre. Hudobne nič, čo by ma ohromilo, ale ani nič také, čo by som potreboval odsúdiť. A hádam prvýkrát v tomto tisícročí som na koncerte zažil sólo na bicie. V Colle som videl nejeden spolok, ktorý bolo treba pretrpieť, kým na pódium nastúpilo to, na čo som prišiel, toto nebol ten prípad. Navyše mi bolo známych dosť veľa položiek zo setlistu, ešte pred niekoľkými rokmi som si každý ich nový album vypočul aspoň raz. Skrátka na primeranej úrovni predvedená šou „veľkej“ kapely, kvôli ktorej by som nevycestoval z mesta, ale doma sa dá vidieť. Plus kontakt s ľuďmi, proste mi ten večer padol dobre.

Setlist: 1. Push the Venom, 2. Thy Serpents Tongue, 3. Goliath, 4. Die as a King, 5. Prevail, 6. Soul Destroyer, 7. The Rabbit Hole, 8. Drum Solo, 9. The Resurrected, 10. In Shadows & Dust, 11. As I Slither, 12. Bringer of Vengeance, 13. Crippled & Broken, 14. At the Edge of the World, 15. Narcissist, 16. The Black Sheep, 17. Elevate

Foto: Miro Ratkoš