Kedy sa z tejto kapely stala takáto našliapnutá mašina? Neuveriteľné. Kedysi na začiatku nultých rokov aj do našich rakúsko-uhorských končín chodili putovné cirkusy plné pôsobivých mien na čele s hviezdami ako HATEBREED, WALLS OF JERICHO, MADBALL, SICK OF IT ALL, SUICIDAL TENDENCIES, BIOHAZARD, TERROR a podobne. Išlo o podniky s údernými názvami Never Say Die! Tour, Persistence Tour a Hell On Earth s pôsobivo odsýpajúcou dramaturgiou a dlhým, energickým večerom v natrieskaných kluboch Arena či Gasometer. Sponzorovali to najmä tričkári Impericon a celé to malo veľmi dobrý, pozitívny imidž. Rád som na tie akcie chodil, rád na ne spomínam.

Bol som si takmer istý, že zo všetkých tých malých kapiel, ktoré otvárali jednotlivé večery nikdy nič nebude. Že si užijú tých svojich pár minút slávy a turné, na ktoré nikdy nezabudnú a zľahne sa po nich zem. LIONHEART boli bezpochyby horúcimi kandidátmi na takéto zabudnutie, ale čo čert nechcel, oni sa nevzdali.

Veľmi dobre si spomínam aj na februárový koncert v roku 2011 v bratislavskom Randale. LIONHEART predskakovali veľkým menám FIRST BLOOD a TERROR. Zaškatuľkoval som si ich ako beznádejnú premotivovanú lopatáreň, z ktorej nikdy nič nebude. Na celý ten bratislavský večer možno aj dodnes spomínajú členovia kalifornskej legendy TERROR na čele s neprehliadnuteľnou frontmanskou ikonou menom Scott Vogel. Na pódiu sa totiž v istom momente zjavila sympatická dievčina, ktorá sa najskôr iba nevinne, štandardne fanúšikovsky prejavovala skákaním a vlnením, až sa to pomaly preklopilo do kostrbatého, opitého amatérskeho striptízu a neskôr do prekvapujúceho vyzlečenia takmer donaha pod vlajkou Good Night White Pride. Po pôvodne usmievavých reakciách umelcov na pódiu prišli pochopiteľné rozpaky a samotný Scott Vogel neskôr usúdil, že toto naozaj nepatrí do dramaturgie HC koncertu a slečnu vypoklonkoval do bekstejdžu. Žiaľ, aj dnes sa to celé dá dohľadať na YouTube; našťastie v nie veľmi ostrom zázname, takže tvár dotyčnej, ktorá sa takto osamote, bez kamarátok či partie, na koncerte plnom testosterónu opustila, nie je vidieť. Snáď sa má po pätnástich rokoch dobre a je šťastná.

Pretože – a bacha na to premostenie – LIONHEART sa majú až tak dobre, že dnes je z nich dvojnásobne veľká kapela v porovnaní s vtedajšími hviezdnymi TERROR. A na FIRST BLOOD si už zrejme ani nikto nespomenie. Hardcore je o tvrdej práci. Hardcore je svedectvo o nezlomnej viere v seba a svoju hudbu.

Tým nechcem povedať, že dnes už LIONHEART nie sú lopatáreň. Jasné, že sú, ale v priebehu rokov sa im okolo tohto hudobného základu podarilo vytvoriť veľmi príťažlivú auru. Niektorí tomu hovoria LIMP BIZKIT pre fanúšikov HC muziky a tvrdia, že LIONHEART sa tak trochu zviezli na oživenom záujme o nu metal. Veľa tiež robí ten ich chlapácky, pouličný kalifornský imidž. Hoci, úprimne povedané, v dnešnej dobe, keď realita v správach z amerických ulíc prekonáva najbesnejšie texty BODY COUNT z 90. rokov, ťažko zaujať niečím novým či šokujúcim.

Zostávame teda pri hudbe a tá je proste super. Mňa si LIONHEART omotali okolo prsta hneď prvým songom „Bulletproof“ a štýlovým zvolaním „Narodil som sa s oprátkou na krku!“. A pokračuje to ďalšími tučnými, výživnými dávkami riadne mastného HC. Opäť príde čas na vkusné hosťovačky – v prípade tohto albumu ide o dobre známe mená KUBLAI KHAN TX (v piesni „Chewing Through The Leash“ a tiež A DAY TO REMEMBER v kúsku „Death Grip“. Ako zvyčajne v prípadoch albumov od LIONHEART, na ploche slabej polhodinky sa toho deje neuveriteľne veľa a energia doslova strieka na všetky strany. Nečudo, že je z nich po rokoch vyhľadávaná atrakcia na veľkých európskych festivaloch. Okúste záznam „Live at Summer Breeze“ a dostanete celkom presný obraz o tom, kam sa táto formácia vedená nezlomným veteránom Robom Watsonom za tie roky dostala. Veľký rešpekt, veľká úcta. A vďaka za energický vstup do nového roka!