„Kde bolo, tam bolo, sa Divý boh rozhodol zalistovať v spomienkach, v ktorých sa kedysi zasekol,“ je voľný preklad prvého verša titulnej skladby z aktuálneho albumu „Wild God“ (2024), na ktorom sa Nick Cave – opäť pod hlavičkou THE BAD SEEDS – odpútal od nesmierne temného obdobia, v ktorom sa vyrovnával so stratami, o ktorých my všetci dúfame, že ich nikdy nezažijeme, a počas toho znovuobjavil svoju vlastnú verziu kresťanského Boha a spirituality.

Je ľahké stratiť sa v diskografii projektov, ktorým čoskoro sedemdesiatnik Nick Cave prepožičal svoje meno, svoje slová, svoj hlas; a rovnako zložité je zorientovať sa v ich koncertnej podobe. A tak je striktne povedané pravda, že THE BAD SEEDS sa na brehy Austrálie vrátili po dlhých deviatich rokoch, no Nick Cave samotný sa tu medzitým ukázal v roku 2019 spolu s Warrenom Ellisom na soundtrackovom tour, a opäť o tri roky neskôr na turné k skvelej doske „Carnage“ (ktorá v podstate mohla vyjsť pod hlavičkou „Zlých semien“). No a koncom roku 2022 aj v rámci šnúry „rozhovory s Nickom Caveom“, a napokon aj v roku 2024 v rámci série intímnych, no trochu vlažných sólo koncertov za výpomoci Colina Greenwooda, basáka RADIOHEAD.

Tento suchý výpočet je v skutočnosti mimoriadne dôležitý, pretože popisuje kotol kreatívnych a personálnych inšpirácií, ktorý vyvrcholil na „Wild God“, a na nasledujúcom, súvisiacom svetovom turné. So všetkou úctou k temným hĺbkam „Skeleton Tree“ a „Ghosteen“ musím povedať, že „Wild God“ je univerzálne najsilnejšou doskou od „Push The Sky Away“ (2013), a tak som sa na mamutí návrat THE BAD SEED príslušne chystal a tešil: o to viac, že dva sydneyské koncerty boli umiestnené do The Domain, otvoreného priestoru s takmer dvestoročnou históriou v samom srdci Sydney.

Ako sa slnko chystalo zapadnúť, a pártisíchlavý dav sa pomaly zbieral, pódium si na krátkych štyridsaťminút prevzala Aldous Harding, novozélandská speváčka s vizážou PJ Harvey, hudobne kdesi medzi Suzanne Vega a SUSANNA AND THE MAGICAL ORCHESTRA. Jej album „Designer“ bol mojím soundtrackom k začiatku covidového roku 2020, no komorné koncertné aranžmány (spev + subtílna gitara + basklarinet + klávesy) v „open air“ prevedení až tak nefungovali.

Zvlášť v porovnaní s uragánom, ktorý hneď na úvod spustil Nick Cave: kto počul skvelý dvojalbum „Live God“ (alebo na Arte.tv videl s CD sa prekrývajúci záznam z parížskej zastávky „The Wild God Tour“) si spraví pomerne presnú predstavu. Nick Cave si síce farbí vlasy (ako sám priznal v jednej z mnohých naťahovačiek s publikom medzi skladbami), no dve a pol hodiny trvajúci koncert utiahne fyzicky bez problémov a s gustom: stačilo sledovať neustálu fyzickú, slovnú aj bezslovnú interakciu s publikom či pendlovanie medzi klavírom a krajom pódia a pozdĺž jeho hrany, bez zbytočnej bariéry či prehnanej ostrahy.

Setlist v rámci „The Wild God Tour“ sa obmieňa pomerne málo, takže vrcholy boli na jednej strane pomerne predvídateľné, na druhej strane dychtivo očakávané: okrem už viackrát spomenutej „Wild God“ si zmienku zaslúži fantasticky gradujúca „The Jubilee Street“ (o dievčati zo Sydney; vôbec, o austrálskych ženách toho Nick narozprával a naspieval dosť), démonické „From Her To Eternity“ a „Tupelo“ (o rodisku Elvisa Presleyho a búrke, ktorá sa ním prehnala, keď bol Elvis batoľaťom), „Carnage“ (ešte raz: prečo vlastne nevyšla pod hlavičkou THE BAD SEEDS?), vďačne prijatá „Red Right Hand“ a očakávaná, na CD verzii chýbajúca „Mercy Seat“. „The Weeping Song“, nečakaná a ojedinelá „Henry Lee“ (duet medzi Caveom a Janet Ramus z kvarteta gospelových vokalistov) a „Into My Arms“ v prídavkovom bloku zakončili set, ktorý sa vo vizuálne úspornej, no skvelej a údernej produkcii bez prerušenia prelieval od hlučných kusov do tichých, introspektívnych pasáží (z ktorých vyčnievala „I Need You“ s doslova dusivým záverom, ktorý naživo vyznie ešte drvivejšie ako na nahrávke: „potrebujem ťa... dýchaj, len dýchaj“) a naspäť.

Chrbtovou kosťou THE BAD SEEDS sú dnes jasne Nick Cave a jeho dlhoročný, rovnako austrálsky excentrický súputník Warren Ellis, ktorý si na turné priviezol svoju ošúchanú stoličku. Na otázku „kto a prečo sú vlastne THE BAD SEEDS?“ sám Nick Cave odpovedá v tohtotýždňovom newsletteri The Red Hand Files, no pre návštevníka koncertu je odpoveď nejasná. Thomas Wydler a Martin P. Casey s kapelou nahrávajú, no nevystupujú: zloženie živej rytmiky je Larry Mullins (o.i. Iggy Pop a THE STOOGES, SWANS) a Colin Greenwood, s mierne upozadenou rolou dlhoročného perkusionistu Jima Sclavunosa. George Vjestica (gitara) sa do kapely dostal cez spoluprácu na Caveových/Ellisových sountrackoch len čosi vyše dekádu nazad, a kanadská klávesáčka Carly Paradis je síce súčasťou koncertnej zostavy od roku 2022, no na albume „Wild God“ si (doslova) len zapískala.

Značka Nick Cave je dnes silnejšia ako kedykoľvek predtým – čiastočne vďaka osobnému príbehu písanémi naprieč piatimi dekádami, čiastočne vďaka skutočne renesačnej produktivite, ktorá okrem rokenrolu zahŕňa knihy, sountracky, seriály, skvelý newsletter. A tak nečudo, že publikum – prevažne vo vyššom strednom veku – kázanie melbournskej ikony zhltlo s nadšením. Sám som Nicka Cavea videl za ostatných takmer 20 rokov päťkrát: v rámci THE BAD SEEDS, sólo, aj pod hlavičkou GRINDERMAN. Nech je to so žonglovaním s kapelami a zostavami akokoľvek, vždy išlo o unikátny, svojský zážitok. Magické prostredie The Domain s padajúcim, vlhkým súmrakom uprostred austrálskeho leta tentokrát poskytlo ešte čosi naviac.

Yeah yeah yeah!